Orbanovo veľkomaďarské šálové gesto by sme mohli veľkoryso vnímať ako iba nevinný povzdych za uplynulými časmi. Mohli, keby nestál na čele politiky, ktorá dáva neustále a jednoznačne najavo, že sa nikdy nezmieri s Trianonskou dohodou. Presne tou, čo umožnila a dodnes umožňuje národom, ktorým Uhorsko upieralo právo na existenciu, uplatniť svoje právo na sebaurčenie. Keby sa svojimi gestami a postojmi k ruskej agresii na Ukrajine nepriraďoval k tým, čo obdivujú Miloševičovu a dnes i Putinovu tézu, že hranice prekresľujú silní. Keby v kritických chvíľach nebol tým, kto je pripravený vetovať a rozbíjať ťažko sa formujúcu jednotu a akcieschopnosť Európskej únie a NATO v životne dôležitých otázkach pre národy nášho kontinentu. Keby nevyužíval utrpenie a drámu ľudí, čo ich vojna, či bieda vyhnala z domovov, na upevňovanie svojej moci, a pritom sa bezostyšne hlásil ku ochrane hodnôt, ktoré s cynickým pokrytectvom označuje za kresťanské. A keby i u nás nejestvovali sily, ktoré ho obdivujú a robia všetko pre to, aby sa Slovensko postavilo po jeho boku. Ich túžba po moci ich zaslepila natoľko, že nevidia, alebo nechcú vidieť, a už vonkoncom nie priznať svojim voličom, ako Trumpovo egoistické heslo, ktoré chce Orban aplikovať na stredoeurópske pomery, ohrozuje existenčné záujmy Slovenska. Lebo práve na tom šále v duchu tej, i našimi rozbíjačmi Európy obdivovanej tézy “Hungaria first”, pre Slovensko nezostalo miesto.