Včera si jedna moja FB priateľka pod mojim príspevkom položila celkom logickú rečnícku otázku, prečo si tak veľká krajina potrebuje pripojiť ešte malú? Áno, zdá sa to byť nepochopiteľné. Ale práve v tom je čosi veľmi dôležité. Naozaj, primárne tu nejde o územný spor. A nie je to ani etnická vojna Rusov proti Ukrajincom. Lebo brutalite ruskej agresie čelia ukrajinskí Rusi rovnako, ako etnickí Ukrajinci. Ide o ideologickú vojnu. Bolo by dobre, keby sme si to tu na Západe dobre uvedomili. A hlavne, keby nám už došlo, aké to bude mať dôsledky. Pretože ideologickú vojnu nie je možné nadobro zastaviť nejakým partnerským rokovaním. Agresívny, chladný ideológ sa síce môže na niečom niekedy dohodnúť. Ale iba, aby získal čas a zosilnel pre ďalší útok. A bohužiaľ, takú vojnu nebude asi možné skončiť iba tým, že to všetko necháme len na Ukrajincov. A my si uspokojíme svedomie tým, že im dodávame zbrane a Rusko budeme “bombardovať” stále ďalšími balíkmi ekonomických sankcií. Myslím, že to bol Solón, ktorý pred 2600 rokmi upozornil svojich Aténčanov, spoliehajúcich sa na bohatstvo ich mesta, že vojna sa vedie železom, nie zlatom. Táto vojna sa môže skončiť len tým, že samotná ideológia, ktorá ju rozpútala aj jej nositelia, podobne ako nacizmus a nacisti, skončia pred tribunálmi. Môžeme samozrejme žiť v nádeji, že ak Putin neuspeje na Ukrajine, tak sa o to postarajú samotní Rusi, ale zatiaľ to tak fakt nevyzerá. A môžeme čakať na zázrak. Alebo budeme musieť preto niečo urobiť. A bolo by dobre skôr, než nás k tomu prinútia okolnosti.