Sila ducha dokáže človeka, ba i celý národ odviesť i od samého okraja priepasti, píše Solženicyn vo svojej knižke s azda prorockejším názvom, než si sám myslell – „Rusko v troskách“. My sa možno utešujeme, že sme na tom ešte predsa len lepšie, ale trajektória, po ktorej sa Slovensko vezie, nie je dobrá. Obrátiť tento trend, to nestačí iba aby Fico prehral voľby. Potrebujeme zmeniť mentalitu, naše celkové nastavenie voči tomu, ako (a aj kvôli komu a čomu) sa spravuje štát. Poctivo sa vyrovnať s minulosťou (aby sme sa vyvarovali chýb, ktoré sa často usilujeme nevidieť), ruvať sa s prítomnosťou (ktorá je oveľa zložitejšia, než len súboj dvoch táborov) a pozerať sa do budúcnosti (akú krajinu odovzdáme našim potomkom, nie ako uspeje naša partia v najbližších voľbách). Na to veľmi potrebujeme toho ducha, o ktorom písal veľký ruský spisovateľ a veľa času. Lebo dielo premeny je behom na dlhé trate. Ale presne to teraz veľmi potrebujeme. O tom som dnes premýšľal počas ranného behu v kruhu zamračených stredoslovenských hôr.