Včera večer som pozeral otvorenie 67. Wiener Opernball (viedenského plesu v opere). Klasika, na nič sa to nehralo, a predsa pôsobivé. Nie drahými róbami, ale prirodzeným zmyslom pre krásu. Hudba, atmosféra, spontánne, radostné potešenie nielen prítomných, ale aj nás pri obrazovkách. Moja manželka celkom mimochodom poznamenala, že toto nám (Európanom) Trump závidí.
Vtedy som si uvedomil, že to jeho heslo MAGA „Urobme Ameriku zasa veľkou“ je vlastne prejavom komplexu. Európa také heslo nepotrebuje, lebo je celkom prirodzene veľkou už najmenej dvetisíc päťsto rokov. A nie je to len Trump. Vodcovia veľkých mocností, ktorí teraz volajú po novom svetovom poriadku nám jednoducho závidia. A myslia si, že tú jedinečnú životaschopnosť a tvorivosť v rôznosti európskeho spoločenstva národov dosiahnu politickou centralizáciou, vojenskou silou a peniazmi. Európa nebola nikdy superštátom, po akom snívajú oni. A aj Európa má svoje hriechy. I veľmi ťažké. Ale bola a je generátorom kultúry a slobodného myslenia. Vďaka tomu si už po tisícročia vo svete udržala civilizačnú iniciatívu.
Tí, čo sa spoliehajú na materiálnu moc, tomu nerozumejú. Hovorí sa, že keď Churchill navrhoval, aby do rozhovorov o povojnovom usporiadaní Veľkej trojky pozvali aj pápeža, Stalin sa opýtal, koľko má pápež divízií. Keď sa to neskôr vtedajší pápež Pius XII dozvedel, lakonicky vraj poznamenal: „Pán Stalin stretne moje divízie v nebi.“ Všetko, čo bolo na Amerike veľkým a čo chce Trump obnovovať, bolo prakticky bez výnimky európskym dedičstvom. Veľkosť Európy naozaj nespočíva v počte jej divízií, ale ak prijmete môj kresťanský obraz, tá naša veľkosť je v ceste, síce veľmi kľukatej a často chvíľami tragicky protismernej, ktorá vedie do toho, čo nazývame nebom. Naše divízie nie sú zo sveta mocnárov, ktorí by si ho chceli nanovo usporiadať podľa seba, a pritom nám ich vlastne závidia.