Ak chceme, aby bol akýkoľvek systém kolektívnej bezpečnosti demokratických štátov Európy účinný, tak by v každom prípade mala byť jeho súčasťou Ukrajina. Či už jeho základom bude NATO alebo to bude nejaký nový, možno len európsky systém. Všetky tie úradnícke alebo zbabelé výhrady voči nášmu hrdinskému východnému susedovi vyplývajú buď z neznalosti toho, čo je to boj, alebo z vedomého, či nevedomého podliehania ruskej propagande. To hľadanie kadejakých ukrajinských hriechov a nedokonalostí mi pripomína príbeh, ktorý sa odohral v občianskej vojne Sever proti Juhu v Spojených štátoch.
Spočiatku sa severským generálom príliš nedarilo. Celé desaťročia sa tešili zo svojich výložiek a akademických vedomostí. Keď boli zrazu postavení pred úlohu naozaj brániť územnú celistvosť americkej Únie, zlyhávali. Južania bojovali s väčšou vervou a postupovali. Prezident Lincoln sa vtedy začal zaoberať myšlienkou, že hlavným veliteľom severských vojsk urobí dovtedy menej významného dôstojníka Granta. Keď sa o tom vojenskí poradcovia v Bielom dome dozvedeli, začali chodiť za prezidentom a hovorili mu o tom, že Grant pije a i všelijako inak ho ohovárali. Možno v niečom aj pravdivo. Lincolnov životopisec zaznamenáva, že americký prezident si ich vypočul a potom lakonicky poznamenal: „Ale Grant aspoň bojuje.“ Za vrchného veliteľa ho napriek všetkým výhradám vymenoval, a Sever vzburu južných štátov pod vedením generála Granta potlačil.
Nikto nemá dnes takú bojovú skúsenosť, ako Ukrajina. Keby už nikdy nebolo potrebné bojovať, bola by moja úvaha zbytočná. Lenže žijeme vo svete dravcov. A tí rozumejú iba jednej reči. Tej, ktorou dokážu hovoriť Ukrajinci. Na obranu demokratického sveta ich potrebujeme. Prinajmenej tak, ako oni túžia byť súčasťou tohto sveta.