Dlhy sa samozrejme platiť majú, ale tu ide o viac

IMG_5743Zdá sa mi neskutočné, že taká jedinečná krajina, aká dala svetu Periklea, Homéra, či Aristotela, prastarý štát, čo bol už pred dvetisíc päťsto rokmi kolískou demokracie, spoločenstvo, ktoré sa stalo jedným z duchovných zdrojov európskej civilizácie, sa v týchto dňoch stáva akýmsi vyhnancom elitného klubu štátov, z ktorých najstarší nemá viac ako tisíc, a najmladší nemá ani dvadsať päť rokov. A to iba preto, lebo Grécko momentálne nemá z čoho uhradiť svoju podlžnosť.

Dlhy sa samozrejme platiť majú, ale tu ide o viac. Po dvoch svetových a jednej studenej vojne sa v Európe začal veľký politický dej, ktorého pôvodnou ambíciou bolo prekonať krvavé dedičstvo, v ktorom sa konflikty záujmov medzi krajinami riešili násilím. Zmierenie a spolupráca sa stali fundamentom európskej integrácie. Na tomto základe sa v nekonečných rokovaniach začal postupne rodiť neslýchaný politický útvar, štát štátov, Európska únia. Na našom rozorvanom kontinente počalo vyrastať čosi veľké, čosi, čo má potenciál byť rovnocenným partnerom dnešných svetových veľmocí. Tento politický útvar nevznikol z ambícií vládnuť svetu a neutvoril sa násilne, proti vôli ľudí, ktorí sa stali jeho, dnes už občanmi. Utvorenie Európskej únie bolo dobrovoľné a tak demokratické, ako azda nijaký iný štátny útvar na našej planéte.

Toto sú veľké devízy! Ak by Únia v tomto procese pokračovala, má na to, aby bola požehnaním pre členské štáty, svojich občanov, a neskromne sa domnievam, že i pre svet.

Ibaže, ako povedal zakladateľ jedného zo štátov, v ktorom sme ešte mnohí, z dnešnej generácie žili, Tomáš Masaryk, štáty žijú z ideí, z ktorých sa zrodili. Čo sa však stane, ak sa takáto štátotvorná idea stratí alebo vyprchá jej príťažlivosť? Ak ju prekryjú záujmy a sebectvo skupín, či mocných jednotlivcov? Kde zostali zmierenie a spolupráca, fundamentálne idey, na ktorých sa utvorila Európska únia? Slovenský minister financií sa pred asi dvoma mesiacmi vyjadril, že Eurozóna je už unavená z postojov gréckej vlády. Ale v demokracii nemožno prepadnúť únave. V demokracii musíme rokovať, hľadať východiská, dohody, prakticky stále.

Niekto by mohol namietať, že sa to všetko dramatizuje. Veď ani Angličania nemajú euro, a tak sa k nim teraz s najväčšou pravdepodobnosťou pridajú aj Gréci. Ale to je dramatický rozdiel! Británia to od počiatku takto chcela.

Keby vraj Európska únia donekonečna ustupovala populistickej gréckej vláde, bol by to nebezpečný precedens, ktorý by potom inšpiroval populistov aj v ďalších členských štátoch. Domnievam sa, že práve naopak. Prvé vylúčenie z niektorého z európskych klubov bude naozaj nebezpečným precedensom. Nielen „partička zo Syrizy“, ale aj ja si trochu listujem v Marxovi, aj keď oveľa viac v tom súčasnom, ktorý je kardinálom a predsedom nemeckej biskupskej konferencie, a ten tak trochu v úctivej polemike so svojim dávnym menovcom píše, že kým v minulosti bol predmetom sociálneho konfliktu rozdiel medzi bohatými a chudobnými, „…v novej sociálnej otázke ide o rozdiel medzi tými, kto sú ´vo vnútri´ a kto ´mimo´…“ Tí, čo sú mimo, stávajú sa vylúčenými z ekonomického, kultúrneho, a tým i z politického života. (Reinhard Marx: Kapitál – Plaidoyer pro člověka; Nakladatelství Academia, Praha 2013; str.83). Vylúčenie z eurozóny nie je iba ekonomickým dôsledkom toho, že Grécko neplatí svoje podlžnosti. Bude mať predovšetkým ďalekosiahle politické dôsledky.

A toto bude práve dôsledkom toho, že Únia už nečerpá z ideí, na ktorých vznikla. Lebo modlou súčasnej Európskej únie sa stala ekonomická prosperita. Na zmierenie sa už zabudlo a spolupráca sa zdá byť užitočná iba potiaľ, pokiaľ vedie k väčšej ekonomickej prosperite. A zrazu sa nedokážeme postaviť k bezpečnostným krízam, a ani k našim vlastným členom, ktorí v honbe za ekonomickou prosperitou z nejakých dôvodov, isto zavinených i nimi samými, stratili dych. V tej chvíli každý začína hrať sebecky už len za seba. Pretože sa neklamme, neukrývajme sa za nejaký mýtický Brusel! O Grécku sa v skutočnosti rozhoduje v partnerských členských štátoch. I v Bratislave. Neplatia, tak nech idú!

Spoločenstvo s takouto mentalitou nemôže obstáť. Nie náhodou biblický Mojžiš tlmočil svojmu ľudu príkaz, aby vo svojom národe vždy v takzvaný sabatický rok prepúšťali otrokov na slobodu a veritelia odpúšťali dlh svojim dlžníkom. A nielen to, prikazuje, že „…ak sa niekto z tvojich bratov stane chudobným…nezatvrdíš si srdce a nezatvoríš ruku, lež otvoríš ju chudobnému a požičiaš mu, čoho má nedostatok.“ (Dt 15,7-8) Iba vďaka takejto spolupatričnosti mohlo vzniknúť ozaj súdržné spoločenstvo, ktoré pretrvalo veky.

Uznávam, že odpustiť dlh nie je aktom spravodlivosti. Je prejavom veľkorysosti, a vôle neprísť o človeka alebo aj o celý národ, ktorý sa dostal do problémov. Nie je to úloha pre účtovníkov, ani pre egoistov všetkých proveniencií, ale pre tých, ktorým ide o to, aby sme žili v lepšom svete.