Včera som mal dve veľmi inšpirujúce stretnutia. Prvé bolo s bývalými spolupracovníkmi z Útvaru hlavného architekta mesta Bratislavy. Ja som tam pracoval od roku 1980 do revolúcie. Útvar existoval 30 rokov, od šesťdesiatych do deväťdesiatych, a bol urbanistickým, odborným pracoviskom. Stretávame sa pravidelne, ale prvýkrát sa rozpútala mimoriadne zaujímavá rozprava o víziách a o realite práce našich niekdajších veľkých urbanistov. Poslední žijúci z nich spomínali, ako kedysi komunistickým mocipánom vysvetľovali potreby mesta na päťdesiat rokov dopredu a dostali odpoveď, že ich to nezaujíma, lebo dôležité je to, čo je tu teraz. Nepripomína vám to niečo? Uvažujem teraz nad tým, že týchto posledných Mohykánov nabudúce vyzvem, aby sme o tom zaujímavom období tridsiatich rokov existencie ÚHA nášho hlavného mesta zostavili knihu spomienok. Ale aj odporúčaní. Podľa mňa by mohlo byť zaujímavé, aj inšpirujúce.
Na druhé včerajšie stretnutie ma pozval môj dlhoročný priateľ Ján Füle. Uvádzal svoju čerstvú publikáciu fejtónov „Šnorchel Observer“. Teším sa na ňu, ale veľmi ma potešilo aj zloženie hostí včerajšieho podujatia. Stretol som tam ľudí z veľmi širokého spektra našej spoločnosti. Áno, toto teraz veľmi potrebujeme, lebo inak sa zadusíme v našich bublinách a prestaneme byť schopní porozumieť tomu, ako veci vidia tí z tých iných. Len ak sa nám podarí tento trend prekonať, tak sa staneme schopnými čeliť novým výzvam súčasnej doby. Včera sa tak trochu ukázalo, že sa to dá, aj keď som tam bol svedkom rozhovoru, kde to zaiskrilo. Ale to vôbec nevadí, niektoré veci si potrebujeme vyjasniť. Ak sa potom neuzavrieme, tak nám to otvorí nové možnosti. Som za tento zážitok Jankovi veľmi vďačný.