Nemám rád dvojaký meter. Nepáči sa mi, ak sme zhovievaví k niečomu, čo robíme my, ale kritizujeme to u súperov. Ak je to fakt to isté, tak je to pokrytectvo. Táto mentalita je u nás rozšírenejšia než by sme si boli ochotní (u seba) uznať. Nebolo to raz v mojom politickom živote, keď som sa dostal pod paľbu „svojich“, pretože som sa odmietol zúčastňovať na tejto mentalite. Prišiel som tak aj o vcelku lukratívne pozície, ktoré som si mohol udržať, ak by som prižmúril oči. Som naozaj proti tomu, aby sa meralo súperovi inak, ako sebe.
Ale nezatváram oči pred tým, že v demokratickom, pluralitnom usporiadaní štátu máme o jeho správe rozličné predstavy a bojujeme za tie, ktoré považujeme za dobré pre budúcnosť našej vlasti. A sme proti tým, ktoré sa nám vidia chybné, nemravné, alebo slepé voči tomu, čo spôsobia našim potomkom. Vždy sme tu nejakí „my“ a nejakí „oni“. Áno, a tu sa niekedy dostane každý do dilemy. Ak hrozí, že sa presadia tí, čo kašľú na budúcnosť (teda aspoň podľa „nás“), teda, že uspejú „oni“, tak sa nám môže zdať, že vtedy je „nám“ všetko dovolené, aby sa „im“ to nepodarilo. A tak máme „my“ pokušenie siahnuť po niečom proti „nim“, čo by sme neschvaľovali, keby to robili „oni“ voči „nám“. Ale tomuto pokušeniu sa musíme učiť odolávať. Lebo aj „oni“ to môžu vidieť obdobne zas vo vzťahu k „nám“. To ale neznamená, že nemáme každý zápasiť o svoje predstavy. Nemerať dvojakým metrom neznamená nič iné, než bojovať podľa pravidiel platných pre „nich“ i pre „nás“.
Dvaja z okruhu mojich FB priateľov mi po mojom článku o tom, že sa mienim zúčastniť sobotňajšieho referenda, položili otázku, či som sa z úcty k voličom, čo iniciovali ľudové hlasovanie v roku 2023 zúčastnil aj toho. Moja odpoveď je, že som sa ho nezúčastnil. Pretože referendum vtedy, a aj dnes, je bohužiaľ v našom ústavnom systéme viac politickou, mobilizačnou zbraňou, než skutočným rozhodovaním v priamej demokracii. Bojíme sa znížiť, alebo dokonca odstrániť kvórum potrebné k jeho platnosti, tak, ako je to vo Švajčiarsku, a tak takým zatiaľ aj zostane. Vo svojom pôvodnom príspevku, kde som písal aj o otázkach, z ktorých s jednou z odborných dôvodov nesúhlasím, som zdôraznil, že napriek tomu účasť alebo neúčasť v referende je politickým gestom. A to je v politickom zápase dôležité. Toto referendum je gestom, ktoré vyjadruje nesúhlas so spôsobom, ako vládne súčasná vláda a účasť na ňom predovšetkým vyjadrí mieru tohto nesúhlasu. Preto si považujem za povinnosť sa hlasovania zúčastniť. Referendum v januári 2023 bolo obdobným gestom voči vláde Eduarda Hegera, a preto mi ani na um nezišlo sa ho zúčastniť. Napriek kritičnosti i do vlastných radov, viem na ktorú stranu spoločenskej bariéry patrím.
Ale jednej nedôslednosti som sa vo svojom pôvodnom príspevku predsa len dopustil, a tí, čo sa ma opýtali na moje (ne)hlasovanie pred troma rokmi, to vycítili pomerne presne. Rozhodujúce pre moje rozhodnutie hlasovať nie je to, či si občanov, ktorí o referendum prezidenta (vtedy prezidentku) vážim, pretože si vážim aj občanov, s ktorými nesúhlasím. Ale keď nesúhlasím, tak pri všetkej úcte voči nim, rozhodujem sa podľa svojho presvedčenia. Kým je ústavná koncepcia taká, akú máme, teda kým ide o politickú, mobilizačnú zbraň ošetrenú vysokým kvórom pre jeho platnosť, tak sa podľa toho budem aj naďalej rozhodovať. Lebo tak bude miera účasti práve tou známkou, ktorú opoziční voliči vypíšu vláde. Vlastne tým apelujem hlavne na súčasné opozičné strany, aby tomu venovali viac pozornosti. Lebo o tom to je. Preto teraz v sobotu pôjdem. A preto som v januári 2023 nešiel.
Keď kvórum zrušíme, keď budeme mať ľudové hlasovania ako vo Švajčiarsku, keď budeme naozaj rozhodovať o otázke, ktorá bude položená, potom sa zúčastním každého referenda.