Nič nie je teraz dôležitejšie, ako živiť vo voličoch, ktorí túžia po Slovensku, ako súčasti demokratického Západu, vieru, že sme z neho ešte definitívne nevypadli. A že máme na to, aby sme sa tam plnohodnotne vrátili.
Lebo je zbytočné sa pohoršovať nad tým, čo všeličo robí a hovorí Fico. Keď sa líška východným despociám, keď vyjadruje obdiv na tým, ako svojrázny prezident najsilenejšej zo západných mocností pohŕda inštitúciami vlastného štátu (mimo tej, ktorou je on), jeho históriou a hodnotami, akými sú právo a spravodlivosť, keď ten náš vypúšťa balóniky ako je neutralita, prebudovanie politického systému tak, aby ho už nikto nemohol ohroziť, tak vlastne to nehovorí nám, ale svojim ľuďom. Je úplne jedno, čo z toho myslí vážne, on potrebuje vlievať vieru postkomunistickým a postľudáckym voličom, že sa ich niekdajší svet nestratil. A že ten demokratický „bordel“ bola iba nevydarená epizóda.
Ibaže ich nie je väčšina. Preto hľadá v pluralitnej spoločnosti, ktorá sa v slobodných podmienkach za ostatných tridsať päť rokov utvorila, čokoľvek, čo jej politických hráčov bude stavať proti sebe. Ešte si iste dobre pamätá, ako dominantný autokratický vodca Mečiar koncom deväťdesiatych rokoch prišiel o svoju moc. Rôznorodé opozičné politické strany, rozličné zložky občianskej spoločnosť dokázali vzbudiť v prozápadných voličoch vieru, že z čiernej diery Európy, do ktorej nás zaviedla jeho politika, sa dá vyhrabať. Tomuto potrebuje Fico zabrániť, a preto rozpútal ideologickú vojnu medzi prozápadnými politickými stranami. Aby ani naši voliči neverili, že budeme raz schopní ho poraziť, a keby aj, tak nebudeme spôsobilí spoločne vládnuť. Lebo o výsledku nerozhodujú ani tak programy, ani brilantnosť mediálnych vystúpení, ale to, kto bude schopný vzbudiť vo svojich voličoch silnejšiu vieru.
Nenaleťme mu na to! A nezabudnime, čo píše antický básnik, aby sme neverili Danajcom (teda súperom), ani keď ponúkajú dary. Nerešpektovanie tejto starej bojovej zásady viedlo k tomu, že sa Danajcom napokon podarilo rozvrátiť Tróju.