Tretí maratón
|
|
|
06. 12. 2009 |
|
 Minulú nedeľu som absolvoval svoj tretí súťažný maratón. Bolo to v meste Michalangela, Savonarolu, Mediciovcov a Machiavelliho: vo Florencii. Na štarte (Piazzale Michalangiolo) sa pod bronzovou kópiou sochy Dávida v pomerne chladnom počasí zhromaždilo asi 10 tisíc bežcov. Vačšina z nich boli Taliani (asi dve tretiny), ale počuť bolo aj angličtinu a nemčinu. Slovákov nás tam asi veľa nebolo, a ak sme aj boli viacerí, nevedeli sme o sebe. Trasa závodu smerovala cez všetky historické zaujímavosti mesta, vrátane centrálneho námestia Piazza della Signoria, kde bol upálený dominikánsky mních Savonarola, napomínajúci svoje mesto za nemravný život. Taliani bežali tak, ako jazdia na autách. V úzkych a preplnených uličkách sa tlačili, často sme do seba i narážali, ale s úsmevom a bez akéhokoľvek zlého úmyslu. Cieľ bol na Piazza Santa Croce pod kolosálnou sochou Danteho, tiež rodáka z Florencie, ale zamračeného, pretože ho urazili. Preto ako jediný z významných Florenťanov nie je pochovaný v kostole Santa Croce vo svojom rodnom meste, ale v Ravene. Mne sa bežalo v pohode, zlepšil som si svoj osobný rekord o dvanásť minút.
|
|
Celý článok...
|
|
Páter Jozef Doležal: Šesťdesiat rokov v službe
|
|
|
22. 11. 2009 |
 Drahý páter,
jeden z vašich obľúbených ideových veliteľov rehoľnej armády redemptoristov Bernhard Häring napísal, že farizeji sa zvykli tváriť zachmúrene, aby ukázali ako vážne berú morálku, „...avšak poznávacím znamením morálky a Ježišovho náboženstva je radosť, a to i v skúškach tohto pozemského života.“
|
|
Celý článok...
|
|
November 2009: rozhádaná rodina
|
|
|
17. 11. 2009 |
|
 Námestie SNP v Bratislave bolo v novembri 1989 svedkom veľkých zmien v slovenskej spoločnosti. Státisíce ľudí tam vtedy štrngali kľúčikmi a sľubovali si lásku, slobodu a demokraciu. Už mali dosť cynického režimu, založeného na nenávisti. Málokto si vtedy všímal súsošie, ktoré na toto námestie už dávnejšie umiestnili komunisti. Bolo to typické dielo v duchu takzvaného socialistického realizmu a malo asi znázorňovať bojovníkov v Povstaní. Z výrazu tvárí a postoja jednotlivých sôch ho však ľudová tvorivosť premenovala na Rozhádanú rodinu. Vtedy, v roku 89, sme však toto dielo veľmi neregistrovali, zakrývala ho tribúna, kde sa volalo po ľudskejšej spoločnosti. "Nie sme ako oni!" znelo námestím, a kamenné sochy Rozhádanej rodiny, boli nehybným a nemým svedkom čohosi, čo sme tu už viac nechceli. Je to však hlúpe: ľudia z námestia odišli, ale symbol minulosti pretrval. A dnes, dvadsať rokov po nežnej revolúcii, je zasa veľmi aktuálny. Naša spoločnosť je nepochybne slobodná, ale o láske v nej už nemôže byť ani reči. Oveľa viac pripomína rozhádanú rodinu.
|
|
Celý článok...
|
|
|
<< Začiatok < Predošlá 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 Nasledujúca > Koniec >>
|
| Zobrazujem 22 - 24 z 137 |
