|
 Bol som pri zostavovaní štyroch vlád. Dvakrát som asistoval vo vyjednávacej delegácii za svoju stranu (bolo to vtedy KDH), konkrétne pri vzniku federálnej vlády po prvých slobodných voľbách v roku 1990, a potom pri vytváraní záchrannej osemmesačnej vlády Jozefa Moravčíka v roku 1994. Po voľbách o štyri roky neskôr, ako aj po tých ďalších v roku 2002, som bol vedúcim redakčného týmu pre programový podklad koaličných vlád Mikuláša Dzurindu. Je to vždy práca, o ktorú médiá a verejnosť neprejavujú veľký záujem, pretože neprináša bezprostredné pikantné zvraty a škandály, aj keď ten, kto pri nej je, vie, že môže takmer s istotou predvídať, aké vnútorné konflikty budúca vláda zažije. Predstavy koaličných strán sú vždy prirodzene rôzne, a niektoré všeobecné zásady, že to, na čom sa všetci nedohodnú sa proste nebude meniť, sa ľahko povedia, ale život spravidla prinesie čosi iné. Keď strane na niečom naozaj záleží, i ak v istej chvíli, kedy potrebuje dohodu s inou stranou, môže urobiť kompromis, časom sa k spornej veci takmer s istotou predsa len vráti. Už aj preto, lebo kompromisy si po uplynutí niekoľkých rokov (a niekedy aj oveľa skôr) začnú ich účastníci obvykle vykladať po svojom. Mám s tým viacnásobné praktické skúsenosti. Napriek tomu si na zostavovanie programového základu vo všetkých štyroch prípadoch spomínam ako na prácu plnú oduševnenia a nádejí. A napriek chybám, ktoré sme potom urobili (a kto ich nerobí?), som dodnes hrdý na všetky tie štyri obdobia. Boli to presne tie roky, v ktorých sa naša spoločnosť dramaticky menila. Z postkomunistickej, skoro zabudnutej krajiny, sa Slovensko stalo modernou, slobodnou a demokratickou republikou, s fungujúcim pluralitným politickým systémom a trhovou ekonomikou. Stalo sa súčasťou hlavných zoskupení západnej civilizácie. Som presvedčený, že vlády práve v týchto časových obdobiach pre to urobili rozhodujúce kroky. A dnes je tu znovu nová, nádejná príležitosť, posunúť našu vlasť ďalej. Teším sa z toho, a pevne verím, že tí, čo pracujú na programových základoch budúcej vlády, si to uvedomujú. Pretože od nich závisí, aké bude mať nový kabinet noty. Lebo ak napíšu dobrý part, a ak bude kapela vedieť podľa neho hrať, bude aj dobrá muzika.
|
V sobotu sa v blízkosti majestátnej štvortisícovky Matterhornu uskutočnil deviaty ročník alpského maratónu, pomenovaného podľa švajčiarskeho vysokohorského strediska Zermatt. Bol to môj piaty maratón, prvý horský. Tak trochu výzva, pretože okrem tradičnej dlhej trate, sa k potrebnému výkonu pridal aj výrazný výškový rozdiel. Beh sa začal v údolnom švajčiarskom mestečku St. Niklaus, pokračoval dvíhajúcim sa údolím až do spominaného strediska Zermatt. To bola polovica cesty, a prevýšenie asi 500 metrov. Druhá polka však bola oveľa náročnejšia: prevýšenie viac ako tisíc metrov, zhruba do výšky nášho Gerlachu do stanice ozubnicovej dráhy Riffelberg, vo výške 2585 metrov nad morom. Keďže trať viedla cez vrchy, to znamená i cez údolia, celkové prevýšenie na 42km a 195m dĺžky bolo viac ako 1900m. A to všetko v tridsaťstupňovej horúčave, pred ktorou nebolo úniku. To som si dal!
Je iste osviežujúce, ak dakedy zistíme, že bez nás sa niečo nedá. Zrazu môžeme mať pocit neobyčajnej významnosti. Práve vtedy je však dobre si v pokoji rozmyslieť, či za chvíľku takéhoto skvelého pocitu neprídeme o niečo oveľa dôležitejšie. Malé krajiny by mali túto rozvahu hľadať oveľa viac, ako tie veľké. Pre veľmoci je to otázka toho, či si môžu konfrontáciu, ktorú svojim protestom môžu vyvolať, dovoliť. Pre štát, ktorý má päť miliónov obyvateľov to však môže byť niekedy aj otázkou prežitia. Môžeme si dovoliť vlastné postoje. Mali by sme vedieť koncipovať vlastnú politiku. Je racionálne, aby sme presadzovali vlastné záujmy. Je múdre, ak budeme pre túto svoju politiku a svoje záujmy hľadať, hoci aj ad hoc spojencov. Je však zle, ak sa pri tom dostaneme na našom kontinente do izolácie. A je cestou do pekla, ak by sme prijali rolu, že využijeme blokovacie mechanizmy Európskej únie, našu „nohu medzi dverami“, v prospech záujmov veľmocí mimo Únie.