Úvahy

Henry Kissinger napísal v roku 2001, že v konfliktoch, kde sa požaduje, aby sa jeho účastníci zmierili s amputáciou vlastného kultúrneho, náboženského a územného dedičstva, sa len málokedy podarí dosiahnuť kompromis. V takých prípadoch je podľa neho najrealistickejším hľadaním riešenia návrh, ktorý definuje možnosti koexistencie. „Usilovať sa ísť ďalej znamená riskovať násilie...“

Myslím si, že prezident by sudcu ústavného súdu Juraja Horvátha nemal odvolať, ale z iných dôvodov, ako uvádza prezidentov hovorca. Ten argumentuje len právnickými kľučkami. Ústava sa v tomto prípade dá vykladať tak, ale aj inak. Je to skutočne na rozhodnutí prezidenta, nie podľa toho, k čomu ho núti právny predpis, ale podľa toho, čo považuje za správne. Ľudsky a hodnotovo.

Vystúpenie k návrhu základného programu "Novej kresťanskej politiky" na Konvente MISIE 21 v Košiciach 17. novembra 2007

Zišli sme sa, aby sme prijali nový základný program. Ten pred dvoma rokmi, ktorý sme prijali tiež tu, v Košiciach, bol odrazom toho prečo a ako sme vznikli. Dnes stojí otázka ďaleko dramatickejšie: čo majú prinášať kresťania v tejto dobe do politiky? Majú vôbec formulovať nejakú vlastnú politickú agendu? Alebo sa majú rozplynúť v jestvujúcich pragmatických politických stranách, tam si zabezpečovať vlastné záujmy, osobné ambície a občas nesmelo pripomenúť, že nielen chlebom je človek živý?

(Nad knihou Jána Čarnogurského) 

Ján Čarnogurský. Disident, ktorý sa za komunistov kvôli slobode vzdal lukratívneho povolania, ba napokon sa ocitol na lavici obžalovaných, bol už vtedy bojovníkom za slobodu. Disident, ktorý po páde totalitného režimu založil modernú kresťanskú politickú stranu, stal sa jej mimoriadne silným predsedom, aby napokon po niečo vyše desiatich rokoch z tejto pozície odišiel preto, lebo sa cítil byť príliš spútaný straníckou disciplínou a vôľou jej členskej základne dosahovať úspechy. Teda tým, kvôli čomu politická strana existuje. On však odišiel, lebo, ako sám hovorí „pre mňa je... sloboda vyjadrovania mojich názorov životnou nevyhnutnosťou. Je pre mňa vzduchom, ktorý dýcham.“ Túto slobodu si cení viac, ako prchavé politické úspechy. Nemôžem si tu celkom odpustiť trochu úsmevnú otázku: Nie je to pravý Liberál,  v tom najlepšom politickom i filozofickom zmysle slova? Ale možno je to i tu tak, ako to dadaisti napísali pred sto rokmi vo svojom manifeste: „Praví Dada sú proti dada.“