Rok 1968 a pobyt v USA

Rok 1968 bol silným okamihom pre vývoj celej našej generácie. Ide o tzv. Pražskú jar. My ju však neradi nazývame Pražskou jarou, pretože sme mali aj autentickú bratislavskú jar. Tiež Alexander Dubček pochádzal z Bratislavy. V roku 1968 roku prvý krát celá naša generácia, aj keď som mal vtedy len trinásť rokov, žila politikou, verejným životom. Vedeli sme napríklad ako sa volajú naši verejní činitelia. Príchod ruských tankov a vojsk Varšavskej zmluvy v auguste už nikdy nedokázal potlačiť túžbu po slobode. Tá túžba existovala aj v rokoch normalizácie a možno silnejšie ako to bolo pred tým. Normalizáciu sme skôr brali ako otvorené predstavenie, ktorá sa hrala pred očami sovietskej moci, okupačnej i politickej. Už bolo asi len veľmi málo ľudí, ktorí verili, že niekto tu chce skutočne návrat k pomerom z 50-tych rokov. Aj sankcie, ktoré hrozili ľuďom, boli v tom období podstatne miernejšie ako v 50-tych rokoch, o ktorých viem už iba z literatúry a rozprávania. Mnoho našich známych však zahynulo tvrdých žalároch. Iní sa zas nedostali na vysoké školy.

Rodičia mi v tomto období začali vybavovať návštevu Spojených štátov. Žil tam mamin brat, môj strýko, od roku 1946. Po vojne tam išiel študovať a radšej sa už nevrátil. V tom čase pracoval v druhej najväčšej oceliarskej spoločnosti v Spojených štátoch. Do USA som vycestoval v roku 1969. Plánoval som tam byť rok. Normalizačný proces však postupoval veľmi rýchlo. Začali sa sprísňovali pomery a zrušili sa aj povolené pobyty. Z veľvyslanectva ma začali bombardovať, že sa mám vrátiť domov. Stál som pred rozhodnutím, emigrácia, alebo návrat do okupovanej vlasti. Rozhodol som sa pre cestu domov. Na Slovensko som sa vrátil po sedemmesačnom pobyte.

Napriek tomu polročný pobyt v Spojených štátoch bol pre mňa veľmi zaujímavý. Z domova som mal ešte čerstvý zážitok z príchodu okupačných vojsk. V tom období vrcholila vojna vo Vietname a v Spojených štátoch ňou spoločnosť žila. Moji spolužiaci v USA mali vo Vietname súrodencov, ktorí tam museli narukovať. Bolo to tiež obdobie, kedy vrcholilo hnutie Hippies, ktoré prerastalo hranice Spojených štátov.

Pobyt v USA bol pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť. Vnímam odvtedy Spojené štáty inak ako ľudia, ktorí takýto zážitok nemali. USA vnímam ako krajinu, ktorá má hlboký európsky základ. Sám som býval som v Betleheme v Pennsylvánii, ktorý osídľovali pôvodne Holanďania. V samotnom Betleheme som však chodil do Školy moravských bratov. Išlo o reformovanú cirkev, ktorá kedysi odišla z územia vtedajších Čiech. V protireformačnom období sa časť príslušníkov tejto cirkvi vysídlila do Spojených štátov. Bol to môj prvý hlbší kontakt s ľuďmi, ktorí neboli z katolíckeho prostredia. Možno práve liberálnejšie prostredie Spojených štátov vytváralo vo mne základ, aby som aj ako katolík mohol pokojne pôsobiť v takomto prostredí. Bolo to v období po druhom Vatikánskom koncile, ktorý v týchto otázkach doniesol mnoho nového. Znamenal výrazné priblíženie a porozumenie medzi kresťanskými cirkvami.