Prvé zamestnanie
Ešte
pred základnou vojenskou službou som krátko pracoval vo Výskumnom
ústave oblastného plánovania. Po nej som v roku 1979 nastúpil na Útvar
hlavného architekta, kde som robil až do revolúcie. Bolo veľmi
zaujímavé prostredie. Robil som urbanistickú ekonómiu. To znamená, že
keď sa pripravovala územnoplánovacia dokumentácia, tak ja som vypočítal
koľko sa na nejaké územie zmestí bytov a aká vybavenosť je k tomu
potrebná.
Veľké urbanistické predstavy vytvárali
moji vtedajší kolegovia ešte v šesťdesiatych rokoch a v hrubých rysoch
sa napríklad hlavné dopravné ťahy dodnes v zásade nevymysleli.
Napríklad obchvat cez Petržalku sa dnes realizuje a ja som videl, že to
bolo nakreslené niekedy v roku 1965. Fascinujúce je, akú odbornú
autoritu mali tie diela , ktorých predstavu vtedy títo ľudia vytvorili,
Išlo o predstavu rastu Bratislavy, ktorá sa dodnes po mnohých
desaťročiach stále napĺňa, aj keď už v úplne iných
politicko-ekonomických podmienkach ako boli vtedy. Boli to práve oni,
ktorí aj vtedy nezabúdali, že nesmieme zabudnúť ani na prepojenie
smerom na Viedeň, pretože nebude trvať naveky železná opona. Stretol
som sa tam teda s uvažovaním na mnoho rokov, vlastne až po obdobie
profesionálnej kariéry. Nikto z nich nejakú slávu za to nezožal a a ani
nezožne, pretože to nikto nevie. Môžeme samozrejme frflať, že sa nám
nepáči to alebo ono na tom ako Bratislava rastie. Lenže ona nerastie
živelne. Je to naplnené istou predstavou, ktorá má svoju logiku, má to
hlavu a pätu.
Bratislava sa naozaj rozrástla veľmi
rýchlo. Pred sto rokmi mala tridsaťtisíc, dnes má pol milióna. Dnes je
to vlastne malé veľkomesto a bolo to potrebné zvládnuť. Okrem toho sú
tu geografické danosti, ktoré komplikujú rast Bratislavy, pretože kopce
prichádzajú prakticky do stredu mesta. Je tu tiež veľtok, jeden
z najväčších v Európe, pričom Bratislava nie je len na jednej strane,
ako to väčšinou pri veľtokoch býva, ale je na oboch stranách. To sa
rozhodlo tiež v šesťdesiatych rokoch. Vtedy sa rozhodlo aj o mostoch
cez Dunaj na tých miestach, kde sú. Tým však nechcem povedať, že
poradie je najšťastnejšie a vyvolalo aj veľmi nešťastný zásah do
Starého Mesta, pri budovaní mosta SNP. To však už nerobil Útvar
hlavného architekta, to robili konkrétni politici na radnici a na
mestskom výbore strany. Títo urbanisti si však zaslúžia spomienku
a zaslúžia si, aby sa o nich dozvedeli aj ľudia. Dnes žiaľ takéto
koncepčné pracovisko pre Bratislavu nejestvuje. Zrušilo sa pred
niekoľkými rokmi a je to škoda.
Manželstvo
V osemdesiatych
rokoch som sa oženil. Manželka vyštudovala farmáciu. Zobrali sme sa
v roku 1981. Volá sa Dagmar a je rodená Arvayová. Pochádza z Bojníc.
Stretli sme sa v kresťanskom spoločenstve, ktoré organizoval môj otec.
Neskôr chodila do spevokolu v kostole sv .Cyrila a Metoda. Máme spolu
štyri deti. Anna sa narodila v roku 1983, Kristína v lete roku 1984,
Ivan v roku 1985 a Andrej v roku 1987.
Právnická fakulta
V
osemdesiatych rokov som vyštudoval aj právnickú fakultu a to
takpovediac náhodou. Spôsob akým som sa tam dostal, je niečo, čo aj
dnes je pre mňa niečo prekvapujúce a neviem to vyhodnotiť inak len ako
veľmi zaujímavú hru náhod. Mal som pocit , že ešte mám dosť energie na
to, aby som investoval do svojho vzdelania. Vedel som, že sa to dá
stihnúť aj pri práci, ktorá síce bola zaujímavá, ale predsa už bola
rutinou. Chcel som si preto urobiť robiť ašpirantúru. Takto bolo možné
ďalej sa vzdelávať v odbore, ktorý som vyštudoval. Keďže som vyštudoval
vysokú školu ekonomickú, teda spoločenskú vedu, povolenie na to mi
musel dať krajský stranícky orgán, aj keď som nebol členom strany.
Tieto orgány dbali na to, aby vedeckú činnosť vykonávali len ľudia,
ktorí boli z ich hľadiska spoľahliví. Musel som si teda vyžiadať takéto
povolenie, ale nedostal som ho. V tom období za mnou prišla šéfka
a povedala mi, že potrebujeme podnikového právnika, či by som nechcel
ísť študovať právo. Zdalo sa mi, že to nie je zlý nápad, podal som
prihlášku, urobil som prijímacie pohovory , ale došlo mi zamietavé
stanovisko. Neprijali ma pretože som už mal jednu vysokú školu. Dali
prednosť iným uchádzačom. Odvolal som sa, ale aj rektorské odvolanie
dopadlo rovnako. Napísal som preto vtedajšiemu ministrovi školstva, že
čo to je za vedecko-technickú revolúciu a interdisciplinárny prístup,
keď sa tu nájde niekto, kto chce rozvíjať svoje vzdelanie a nedovolia
mu to. Neveril som, že by to mohlo dopadnúť pozitívne. V septembri mi
však došlo vyrozumenie od ministra školstva, že ruší rozhodnutie
rektora a prijíma ma na štúdium popri zamestnaní na právnickú fakultu.
Keďže som už mal jednu vysokú školu za sebou, mal som veľkú výhodu
oproti mojim kolegom. Vedel som ako sa učiť. Mal som na ekonomickej
škole niektoré príbuzné predmety, takže školou som prešiel pomerne
hladko. Skončil som ju s vyznamenaním, takže som nemusel robiť
rigorózne skúšky a dostal som hneď titul. Právnickú fakultu som skončil
v roku 1987. Takže takto som bol pripravený na revolúciu. Po skončení
fakulty som chcel byť sudcom z ľudu. Chodil som súdiť a bolo to celkom
zaujímavé. Stretol som sa totiž s trestným právom. Sledoval som spory
medzi občanmi. Bola to pre mňa ďalšia zaujímavá škola života.
V tomto
období som sa zoznámil aj s Jánom Čarnogurským. Stretávali sme sa pri
rozličných príležitostiach. Občas som mu niečo nosil, čo mu posielal
otec, alebo naopak. Keď sa stal Čarnogurský podpredsedom federálnej
vlády po novembri 1989, ešte v decembri mi volal a pýtal sa ma, či
chcem ísť robiť k nemu do Prahy na sekretariát.
Dal mi dve hodiny na rozmyslenie. Skonzultoval som to s manželkou a ona mi povedala, aby som šiel.
|
