Môj život

Narodil som sa počas novoročného prejavu prezidenta ČSR Antonína Zápotockého

Narodil som sa 1. januára 1955 počas novoročného prejavu prezidenta vtedajšej Československej republiky Antonína Zápotockého. Meno som dostal po otcovi, tiež sa volá Ivan Šimko. Je architekt. Mama, Tatiana Šimková, rodená Viestová, vyštudovala farmáciu. Narodil som sa ako prvý z troch detí. Mám teda ešte dvoch súrodencov - Táňu a Martina. Bývali sme v Bratislave, vlastne celý svoj život mám trvalý pobyt v našom hlavnom meste.

V detstve sme veľa choili po Slovensdku. Keď som bol malý najčas
tejšie sme chodili na dovolenku na Donovaly. Rodičia tam totiž mali známych. Už neskôr, počas školy, sme chodievali každé p
rázdniny niekde inde. Vzhľadom nato, že v tom čase bol komunistický režim, za hranice sa cestovať nedalo. Prvýkrát v zahraničí som bol v roku 1964. Boli sme v Bulharsku.

Politiku som dostal do vienka

Starý otec z maminej strany, Ivan Viest, pochádzal z viacerých detí. Bol najstarší zo známej revúckej rodiny. V medzivojnovom období a potom aj počas druhej svetovej vojny bol vedúcim funkcionárom a istý čas i šéfom železníc. Jeho brat Rudolf Viest bol prvým slovenským generálom v československej armáde. Rudolf Viest slúžil ako legionár v Rusku. Po tom, ako sa vrátil do Československa, mal viacero funkcií vo vtedajšej československej armáde a bol povýšený až do hodnosti generála. Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1939 emigroval, stal sa členom štátnej rady v Londýne a po vypuknutí SNP bol vymenovaný za veliteľa československej armády na Slovensku, teda za veliteľa povstania. Na územie Slovenska sa však dostal až v čase, keď už povstanie bolo vojensky v defenzíve a nebolo možné ubrániť sa presile nemeckých vojsk. Generála Viesta spolu s generálom Golianom Nemci chytili. Podľa všetkého bol deportovaný do Berlína a tam sa stopy stratili, zrejme bol popravený niekedy začiatkom roku 1945. Existujú rôzne konštrukcie a rôzne legendy, že sa to vtedy neskončilo, ale nie sú pre to žiadne dôkazy.

Viestovská rodina v Revúcej patrila k známejším rodinám. Viacerí Viestovci boli v Revúcej richtármi. Stáli tiež pri zrode slovenského gymnázia v Revúcej. Bola to národovecká a verejne činná rodina.

Otec, ktorý pochádzal z Martina, nás viedol k záujmu o verejný život, a to i v tom režime, ktorý nebol pre to veľmi priaznivý. Otec viedol kresťanský krúžok mladých ľudí, kde sme sa venovali náboženskej problematike, ale vždy sme hovorili aj o verejnom živote. Rozprávali sme sa o tom, ako by to mohlo byť, ako je to za železnou oponou, ako funguje demokratický štát. Možno preto som sa rozhodol študovať vysoké školy, ktoré boli vlastne už odbornou prípravou pre verejnú činnosť.

Charakter formovali románoví hrdinovia Winnetou a Old Shatterhand

Vyrastal som v skromných pomeroch. Bolo to desať rokov po vojne. Moja generácia sa hrala na vojakov, neskôr na Indiánov. Túto éru považujem za dôležitú i pre svoj ďalší vývoj. Hry na vojakov a na Indiánov, mayovky, ktoré sme čítali začiatkom šesťdesiatych rokov, dávali nášmu pohľadu na život v detskom veku rozmer, podľa ktorého treba v živote bojovať. Naučilo nás to, že v živote nie je jedno, na ktorej strane bojujeme, pretože existujú aj dobré aj zlé rozhodnutia. A k tomu, aby dobro víťazilo, alebo aby aspoň neprehrávalo, je potrebný aj kus statočnosti. Myslím, že dnes často pri kompromisoch zabúdame, ako sme kedysi obdivovali Old Shatterhanda a Winnetoua práve preto, že to boli čistí ľudia, ktorí vedeli riskovať svoj život. Aj keď to boli len románoví hrdinovia, malo to pre nás veľký význam. Hľadali sme potom v živote čosi hlbšie, nie len individuálny, či materiálny prospech. Aj preto si myslím, že moja generácia, ktorá vyrastala pod vplyvom týchto románov, filmov, takéhoto pohľadu na život, dostala zdravé základy.

Prvé kontakty s bývalou mocou počas základnej školy

Na základnú a strednú školu som chodil v blízkosti nášho domu. Neboli to výberové školy. Na základnú školu som chodil na Hlbokú ulicu, pretože to bolo v blízkosti môjho bydliska. Najskôr sme bývali na Sokolskej ulici. Neskôr starý otec kúpil pre mojich rodičov polovicu domu na Mišíkovej ulici. Tam sme boli susedia s Alexandrom Dubčekom. Ten ma tak poznal od detstva a vždy mal ku mne otcovský vzťah. Ešte aj keď sme boli spolu vo Federálnom zhromaždení po roku 1990.

Budova základnej školy, ktorú som navštevoval, bola majestátna budova s vežami. Pôvodne bola postavená ako sirotinec. Sídlila v tesnej blízkosti centra vtedajšej slovenskej moci, pretože oproti nej bol ústredný výbor KSS. V tej budove je dnes ministerstvo zahraničných vecí. Toto miesto bolo od môjho najútlejšieho detstva strážené policajtmi, najskôr uniformovanými, neskôr neuniformovanými. To boli moje prvé kontakty s existenciou štátnej moci.

Moji rodičia neboli nikdy členmi KSS. Vychovávali nás v kresťanskom duchu, chodili sme do kostola a vnímali vtedajšiu moc ako takú, ktorá je nespravodlivá a potláča ľudské slobody. Už aj ako žiak som spoznal, že jedno sa hovorí verejne a iné súkromne. Naši učitelia nám často dávali najavo, že niečo musia hovoriť, ale ono je to v skutočnosti inak. Ani tým učiteľom nebolo úplne jedno, čo si o nich ich žiaci myslia. Boli asi aj takí, ktorí azda verili akejsi komunistickej myšlienke, ale tí boli isto v menšine.