Kresťanská politika sa u nás stáva stále viac prázdnym pojmom. Mnohí o nej ešte hovoria, ale nie je jasné, čo krajine a jej ľuďom prináša. Mnohí kresťania sa k problémom verejného života už nevedia ako postaviť, a paradoxne práve teraz, keď je sloboda, keď tu už máme možnosť nejakého výberu, sa znechutene od politiky odvracajú a nechcú s ňou už nič mať. Uzavierajú sa do svojich rodín a do svojich spoločenstiev, pretože nedokážu veriť, že jestvuje skutočný záujem presadiť do nášho verejného života aj niečo dobré. A môžeme za to my, kresťania v politike, pretože stále lipneme na tom, aby sme mali politický úspech podľa pravidiel egoistickej a egocentrickej spoločnosti. Vyjeme s vlkmi, žijeme s nimi, a ľudia nás už od nich nedokážu odlišovať. Dakedy to už nevieme ani sami.

Za väčšinou problémov dnešnej doby stojí egocentrické sebectvo a pýcha človeka. Dnešný úspešný človek neodmieta Boha, ale nevšíma si Ho. Neberie Ho na vedomie. A neberie na vedomie ani druhých ľudí. Jeho bohom je on sám. Toto je (temná) hnacia sila súčasného politického i hospodárskeho života. Proti tejto sile by mal kresťan v politike postaviť inú silu, silu, ktorá vychádza z Evanjelia. Kresťanská politika u nás vyrástla zo vzdoru proti komunistickej diktatúre, a celkom logicky sa i v nasledujúcich rokoch usilovala položiť základy pre štát, ktorý bude garantovať slobodu. V tomto postupovala spoločne i s ďalšími politickými zložkami spoločnosti, čo mali na takomto usporiadaní záujem. Teda i s tými, ktorí vyznávajú vieru v novodobú modloslužbu – vieru v sebecké Ja. Povedané staršou terminológiou, príliš sa spriatelila s mocnými a bohatými tohto sveta. 

Dnešná inštitucionalizovaná kresťanská politika (teda KDH) už evidentne stratila svoju niekdajšiu silu a ducha premieňať krajinu svetlom toho, čomu verí. Zaradila sa do straníckych zápasov o čo najlepšiu pozíciu pri deľbe moci. Dokonca je vnútorne rozvrátená hádkami o to, ako by to mala robiť. Ani sa už neusiluje zakrývať, že to, o čo jej ide, je jej vlastný stranícky úspech, nie prospech krajiny, nie verejné dobro. Čarnogurský chce dať šancu Mečiarovi nie preto, lebo by chcel mier v krajine (to by možno mohlo byť o odpustení a milosrdenstve), nie preto, lebo by to vyhlasoval za programovo pre krajinu dobré (ako to robí Dzurinda – projekt Panskej koalície), ale celkom nepokryte hovorí, že by to bolo najvýhodnejšie pre KDH. To je veľa aj na Machiavelliho, pretože ten píše, že keď chce štátnik zmeniť svoje dlhodobo zastávané stanovisko, má to pre národ aspoň presvedčivo zdôvodniť.