"Národ, ktorý si nevie uctiť svojich hrdinov, sa môže dočkať chvíle, keď ich bude potrebovať a nebude ich mať!" Touto myšlienkou zakončil svoj príhovor generál Gajdoš na Murmanovej výšine v Bratislave pri príležitosti spomienky na ukončenie prvej svetovej vojny. Práve zajtra uplynie 88 rokov od chvíle, keď v železničnom vagóne, neďaleko Paríža, podpísali vojenskí zástupcovia západných mocností so zástupcami Nemeckej ríše dohodu o prímerí. Dohodu, ktorá znamenala zastavenie krvavej vojny. Bola to prvá vojna moderného typu. Použili sa v nej ničivé zbrane, dokonca i zbrane hromadného ničenia. Bola to prvá totálna vojna. Nebojovali v nej len vojaci, ale dramatickým spôsobom zasiahla i civilné obyvateľstvo. Svojim rozsahom presiahla všetky dovtedajšie vojenské konflikty. Pamätník na padlých v prvej svetovej vojne je takmer v každej slovenskej obci. Je i v Bratislave, na okraji Horského parku.

Prvá svetová vojna zostala akoby v tieni tej druhej, ešte ničivejšej. Napriek tomu je dobre si pripomenúť, že pre náš národ, to bola jej bilancia najtragickejšia zo všetkých vojen našej histórie. Odhaduje sa, že z jej frontov nevrátilo viac ako 550 000 mužov, pochádzajúcich z dnešného územia Slovenska. A to nerátame ranených, ale i množstvo obetí epidémií a hladu, ktoré v období rokov 1914 až 1919 navštevovali predovšetkým civilné obyvateľstvo.

Okrem úcty obetiam, je tiež dobre si uvedomiť v tejto súvislosti aj dve ďalšie poznámky. Prvá svetová vojny bola pre našich predkov tragická, ale priniesla národné vyslobodenie. Kto vie, kde by dnes boli Slováci, keby nespravodlivé usporiadanie monarchie, nazývanej žalárom národov, bolo pokračovalo ďalej. Nebyť svetovej vojny, nebol by zrejme dôvod na to, aby sa rozpadla. Ale to je iba o keby. A história nepozná žiadne "keby".

Druhá poznámka sa dotýka aj súčasnosti. Svetovú vojnu v roku 1914 v zásade nikto nechcel. Politické napätie v Európe stúpalo, vojna už niekoľko desaťročí nebola, ľudia už zabudly na jej hrôzy, sebectvo záujmov jednotlivých mocností prekračovalo všetky hranice, spojenecké zmluvy a mobilizačné plány vytvorili nepreniknuteľno spleť vzájomných väzieb, ktoré zrazu, po atentáte v Sarajeve začali plniť svoje krvavé poslanie. Z ničoho nič bola Európa vo vojne. A neskončilo to iba pri Európe.

Osobitne tú druhú poznámku je treba mať na pamäti aj dnes. Poslaním Európskej únie nie je lepšia životná úroveň, väčšie trhy a rast HDP. Európska únia vyrástla z túžby po mieri. Je projektom takého usporiadania Starého kontinentu, ktoré by malo učiniť vojenské riešenie jej vnútorných konfliktov nemožným. Toto základné poslanie by sme mali neustále pripomínať a usilovať sa o to, aby ho neprehlušili iné, oveľa menej významné témy.

Pretože napätie vo svete je i 90 rokov po prvej veľkej vojne. Dnešný vojenský konflikt už nemôže vzniknúť kombináciou vojenských spojenectiev a mobilizačných plánov sám od seba, tak ako to bolo v roku 1914. Ale ak by tu nebola pevná politická kontrola, mohla by ho spustiť aj počítačová chyba. Európska únia a Severoatlantická aliancia je stále ešte zárukou, že sa tak nestane. Tí, čo sa z najrozličnejších dôvodov usilujú o oslabenie týchto inštitúcií, alebo čo sa usilujú o zmenu ich základného poslania, sa preto zahrávajú s ohňom.