Dnešnú nedeľu si Bratislava pripomína svojho patróna sv. Martina. Vojaka, ktorý je známy tým, že sa dokázal podeliť i o svoj jediný plášť. Pekné vlastnosti, užitočné i pre dnešnú dobu. Odvahu bojovať tam, kde je to potrebné, a ešte väčšiu odvahu nezabudnúť na biednych a bezbranných okolo nás, to potrebujeme i dnes, keď už máme slobodu.

Ak pred 88 rokmi Tomáš G. Masaryk pri vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov sformuloval pekný program do hesla "nebát se a nekrást", tak patrón nášho hlavného mesta svojim príkladom zašiel ešte ďalej. Jeho program hlása "nebáť sa a podeliť sa s tým, čo nemá".

Teda nie to, čo hovoria komunisti, ktorí aj ľudí, čo svoj majetok nadobudli poctivo, nútia, aby z neho odovzdávali. A oni ho napokon chcú rozdeľovať. Aby vyzerali dobrí pred chudobnými a napokon aj aby si sami bezpracne prilepšili.

Ale rovnako nie ani tak, ako to hlása naša nepoučiteľná pravica, že totiž každý je zodpovedný za svoj život, a preto nech sa každý stará predovšetkým sám o seba. A kto sa nepostará, je to jeho problém. Patrón Bratislavy nám názorne svojim životom odkazuje, že sme zodpovední za seba, ale rovnako sme zodpovední aj za ľudí, ktorí žijú okolo nás. A predovšetkým za tých, čo sú na to odkázaní.

Naša slovenská pravica prišla v roku 1998 s programom poctivého života. A mala podporu väčšiny ľudí. Tento program, celkom tesne, obhájila aj vo voľbách roku 2002. Tento rok však už neuspela. Nie preto, lebo by ľudia program poctivého života už nechceli. Veľmi sa mýlia tí, ktorí chcú vysvetľovať úbytok hlasov pravice tým, že tento program vyžadoval náročné reformy a tie už ľudia neuniesli. Myslím si, že ľudia predovšetkým prestali cítiť, že pravicovým stranám ešte stále ide o nich. Stále viac ľudí vníma, že strany slovenskej pravice upradnostňujú vlastné záujmy, pred záujmom celku, a na obyčajného človeka už úplne zabudli. Toto bol príbeh víťazstva Róberta Fica a jeho strany, ktorá sa obrátila predovšetkým na ľudí. Zbytočne sa ho teraz usiluje pravica démonizovať. Vystihol to, čo ľudí skutočne trápilo.

My, čo sme do politiky vstúpili ako kresťania, by sme si mali radšej spytovať svedomie, a hľadať cestu k obyčajným ľuďom. Toto nám, podľa môjho názoru, odkazuje starý svätec, vojak, a pritom ľudomil . Vôbec to nie je ľahké. V politike je príjemnejšie priateliť sa s mocnými a bohatými. Ale nie to sa od nás očkáva, ak sme do verejného života vstúpili s tým, že to, čomu veríme, nie je iba pre súkromný život. Správca farnosti Dómu sv. Martina p. Hudec zakončil dnešnú homíliu ku sviatku nášho patróna vážnou otázkou, že ak ako kresťania neprinášame dobré ovocie, tak načo tu potom vlastne sme?