Karol Sudor je špičkový bloger. Urobil viacero brilantných rozhovorov a vážim si jeho profesionalitu.  Aj majster tesár sa však niekedy utne. Ten však, ak trafí vedľa, spôsobí bolesť väčšinou iba sebe. Ak však zatne človek, ktorý píše v médiách, tak to zväčša pocíti niekto druhý. Článok "Ako si Brocka z KDH autorizáciu s cenzúrou pomýlil", ktorý Sudor uverejnil na blogu v SME 19.4.2007 o 6,00, podľa môjho názoru nepatrí k vydareným, je vo svojej podstate nepravdivý, a predovšetkým, nespravodlivo ubližuje Júliusovi Brockovi. Brocku poznám už mnoho rokov. Viem, že je to statočný človek, ktorý si vždy dokázal stáť za tým, čomu verí, a to dokonca i vtedy, keď mu hrozilo, že ho zavrú. I vtedy, keď naňho mierili vodné delá. Július Brocka patril k tým, ktorí naozaj boli aj na Hviezdoslavovom námestí na Bratislavský Veľký piatok v roku 1988. Preto ak si dovolí opraviť nejakú drobnú formuláciu v texte, ktorý má byť prezentovaný ako jeho, tak predsa nikto nemôže vážne povedať, že je to niekto, kto si nastojí za svojim názorom! Toto tvrdenie Karola Sudora je nepravdivé a Julovi Brockovi tým veľmi ubližuje. Považujem za svoju povinnosť sa ho preto zastať.

Predovšetkým nešlo o cenzúru. Toto Karol Sudor už vo svojom nadpise hovorí celkom nepravdivo. Cenzúru robí ten, kto má moc. Ten, kto môže niečo zakázať. A robí cenzúru cudzieho textu, nie svojho. Ak by správca blogu v SME niečo vyhodil, tak je to cenzúra. Ak by sa do trestného zákona dostali znovu ustanovenia, ktoré by tlačili na publicistov, aby písali inak než chcú, to je cenzúra. Ale prosím Vás pekne, ak chce niekto upraviť svoje vlastné slová, pretože si ich premyslel, alebo vlastne z akéhokoľvek dôvodu, to cenzúra nie je. Myslím si, že toto vie aj Karol Sudor. 

Počas svojho verejného účinkovania som poskytol stovky rozhovorov. Nikdy som si ich neuchovával a často som ich už neskôr ani nečítal. Keď sa ma novinár opýtal, či chcem rozhovor autorizovať, tak som si ho spravidla letmo pozrel a ak ma niečo veľmi vyrušilo, tak som navrhol nejakú zmenu. Vždy som si totiž myslel, že v rozhovore so mnou ide o to, aby sa čitatelia, či poslucháči, alebo diváci, dozvedeli, aký je môj názor. A podľa mňa tomu má slúžiť aj inštitút autorizácie. Ak som ho ja príliš nevyužíval, tak to nebolo preto, lebo by som bol vždy spokojný s tým, ako som niečo povedal, ale obávam sa, že to bolo preto, lebo mi až tak veľmi nezáležalo na tom, čo si bude kto potom o mojom vyjadrení myslieť. Uznávam, že to nie je veľmi ušľachtilý prístup, a politik, ktorý závisí od hlasov občanov by sa asi o to starať mal. A preto ak niekto oveľa úzkostlivejšie dbá na to, aby jeho formulácie boli naozaj také, aké ich chce mať (veď budú uverejnené pod jeho menom), tak to považujem za správne. Za poctivejšie voči ľuďom, ktorí raz budú jeho rozhovor čítať. Napokon, čo sa vlastne chceme z rozhovoru dozvedieť? Jeho postoje, alebo chceme obdivovať šikovnosť novinára, ako ho dokázal nachytať na hruškách, ak na niečo nedokáže odpovedať dostatočne pohotovo, alebo presne?

Ak by som mal dať niekomu do opatery ľudí ktorých mám rád, alebo dokonca svoju krajinu, tak sa vždy obrátim radšej na toho, koho postoje dobre poznám. A to i ak sa vyjadruje pomalšie, i ak mu chvíľu trvá, kým si svoje názory ujasní. Taký, čo vie strieľať pohotovo a od pása, taký je dobrý do komanda, ktoré zasahuje proti teroristom. Pravda iba vtedy, ak vie presne trafiť.

Karol Sudor tu trafil zle. Je mi to ľúto, pre neho, i pre Brocku.