Voľby v Českej republike nepriniesli žiadne zemetrasenie, ako to tvrdili nedeľňajšie médiá. Niektoré osoby a obsadenie v českej Poslaneckej snemovne sa zmenia, vo vláde síce všetky, ale to sa samozrejme dalo čakať, pretože u susedov už niekoľko mesiacov vládla úradnícka vláda. Peňazovody sa trochu presmerujú na čiastočne iné podnikateľské a finančné skupiny, tendre na štátne zákazky budú vyhrávať  iné spoločnosti, ale charakter politiky, ba ani život v Čechách sa nijako dramaticky nezmení. Vznikne asi tzv. vláda rozpočtovej zodpovednosti, teda účty za politiku budú musieť v budúcom období platiť o niečo viac súčasní daňoví poplatníci. Ale žiadna politická revolúcia. A predsa sa ale niečo po voľbách 2010 v Čechách zmení. Kresťanskí demokrati, ktorí po desaťročia ťažili z toho, že ich veľkí hráči, vzhľadom na rozdrobenú politickú scénu, vždy potrebovali, si teraz už túto partiu nezahrajú. Už ich nebudú potrebovať. KDÚ-ČSL sa nedostala do parlamentu. Akoby s ňou odchádzali poslední Mohykáni politiky založenej aj na niečom inom ako na záujmoch. Prehrali. Podľahli chorobe, ktorá KDÚ-ČSL trápila už dlhé roky, bola všetkým zjavná, a predsa ju nikto dôsledne neliečil. Je mi to ľúto, pretože mám medzi nimi veľa priateľov, ich predsedu a volebného lídra Cyrila Svobodu poznám ako múdreho a čestného človeka, ale na reformy v strane mal primálo času. Výsledok volieb treba rešpektovať. Ale treba sa z neho aj poučiť a vyvodiť z neho závery pre ďalšiu činnosť. Lebo život ide ďalej. Čo to znamená pre kresťansko-demokratickú politiku? Aké poučenie by sme si mali z toho vziať aj my u nás, na Slovensku?

Na čo sa vlastne celé roky spoliehala KDU-ČSL? Vo svojej stratégii počítala zrejme s tým, že ju veľkí hráči českej politiky budú vždy potrebovať. A tak si zvykla, že jej stačí, ak bude počítať so zotrvačnosťou veriacich voličov. Akosi podcenila, že za veľkými hráčmi sú veľké ekonomické spoločnosti, médiá, a aj keď boli títo hráči vo vládach spojencami a koaličnými partnermi, nie je to preto, lebo s kresťanskými demokratmi zdieľali kresťanský pohľad na život. Proste ich potrebovali, pretože parlamentná matematika nepustí. Kresťanskí demokrati asi nedocenili to, že ich politickí súperi, ale aj koaliční spojenci, sú, a vždy boli ich rivalmi. A ako rivali, využívali svoje zdroje a možnosti na to, aby neustále spochybňovali zmysel a potrebu kresťanskej politiky. Až sa im to napokon podarilo. Českí voliči v minulotýždenných voľbách rozhodli, že v súčasnosti kresťanskú demokraciu nepotrebujú. A to je pri tom kríza, o ktorej aj sekulárni ľudia vedia, že jej korene spočívajú v morálke. Kresťanskí demokrati síce o morálke často hovoria, obvykle však zdôrazňujú len niektoré jej aspekty, osobitne ale tie, o ktorých si v slobodnom režime ľudia spravidla chcú rozhodovať sami. Kresťanskej demokracii sa však nepodarilo stať sa nositeľom spoločenskej morálky. Morálneho posolstva v čase krízy sa zmocnili iní hráči, a s mravným posolstvom o potrebe rozpočtovej zodpovednosti vyhrali voľby. Toto bolo teraz aktuálnou témou spoločenskej morálky. O tom je kríza, Grécko a dnešný svet: nemôžeme míňať viac, ako vytvoríme. 

Česká kresťanská demokracia doplatila na to, že jej dlhodobo chýbala vízia, aktuálna i pre túto dobu. Dvadsať rokov od pádu komunizmu nemôže už čerpať iba z toho, ako boli kresťania statoční, keď ich prenasledovali. Dnešnej generácii to už veľa nehovorí. Doplatila na svoje staromilstvo a uzavretosť svojich štruktúr. Na to, že sa spoliehala predovšetkým na „svojich ľudí“ a usilovala sa presadzovať záujmy „svojich ľudí“. Nečudo, že voľby vyhrali nové strany, získali okolo 30% hlasov, pretože to boli nové, otvorené platformy pre ľudí i myšlienky, a pre koncipovanie politiky v širokom verejnom záujme, nielen pre nejakú vymedzenú komunitu „svojich“. KDU-ČSL sa stala stranou starých voličov. Ani sa príliš neusilovala o modernejší prístup, o hlasy nastupujúcej generácie. Neporozumela jej potrebám a túžbam. A ak, tak sa stavala viac proti nim, než by im v niečom pomáhala. Najhoršou nákazou kresťansko-demokratickej politiky za Moravou však bola neschopnosť formulovať vlastnú politiku. Bola stále vo vleku iných. Asistovala pri ich zámeroch, reagovala na agendu, ktorú nastoľovali iní hráči. Nemala vlastnú. Aspoň nie takú, ktorá by našla porozumenie u ľudí nášho veku. A tak jej to v piatok a sobotu voliči spočítali. 

Skúsme sa ale zamyslieť aj nad sebou! Nad slovenskou kresťanskou demokraciou. Nie sme náhodou nakazení tou istou chorobou? Nespoliehajme sa, že Slovensko je religióznejšie, a preto má kresťanská demokracia u nás lepšie predpoklady. Nespoliehajme sa na zotrvačnosť a na to, že nás naši potenciálni politickí partneri budú preto vždy potrebovať. Musíme sa skoncentrovať, aby nás potrebovali voliči. Ľudia na Slovensku. 

Áno, u nás na Slovensku ešte kresťanskí demokrati môžu počítať s tým, že ich asi veľkí hráči v politike ešte budú potrebovať. Teraz to je osobitne dobre vidieť. KDH malo príležitosť byť nevestou, ktorá mohla robiť dokonca aj drahoty. Malo na veľkú hru. I keď jedného žolíka vypustilo, stále ešte môže počítať s možnosťou, že sa mu čosi ujde, ak vyhrá opozičný front dnešnej barikády. Bez KDH to totiž asi nepôjde. Vedenie strany sa na poslednú chvíľu pred voľbami rozhodlo vsadiť na jednu kartu. Vo svojej taktike si zúžilo manévrovací priestor. Nemyslím si, že tým získalo voličov, a ani tým nezačalo formulovať vlastnú politiku. Skôr naopak. 

Občas sa začítam do internetových diskusií, v ktorých anonymní pisatelia komentujú udalosti okolo seba. Často je to celkom zábavné, ale čítam si ich nie preto. Aj keď ide o veľmi obmedzenú vzorku ľudí, predsa je celkom zaujímavé vnímať spôsob ich myslenia, pretože sú to práve tí, čo sú aktívni pri využívaní progresívnej technológie akou je internet. V prebiehajúcej predvolebnej diskusii som nedávno narazil na povzdych anonymného diskutéra, ktorý uvádzal, že je voličom SaS. Nariekal nad tým, ako je „...hrozné, že na to, aby sme porazili Fica, potrebujeme tých vyje...... z KDH!“ Ďalší jeho politicky sympatizujúci priatelia s ním súhlasili. 

Vykašlime sa však na iných hráčov. Keď bude treba, tak na dobrej veci spolupracujme s kýmkoľvek. Politika sa bez schopnosti spolupracovať robiť nedá. Formulujme však predovšetkým našu vlastnú politiku! Som presvedčený, že žijeme v dobe, keď je potrebné oveľa hlbšie mravné politické posolstvo než je volanie po rozpočtovej zodpovednosti. Je to predovšetkým o tom, že nie všetko sa dá kúpiť za peniaze. Dokonca tie najdôležitejšie veci v ľudskom živote sa netýkajú bohatstva. Tu vidím veľkú príležitosť pre budúcnosť kresťanskej demokracie. Nie aby ju potrebovali jej koaliční partneri. Aby sa mohla prípadne podieľať na vláde a asistovať v zápase záujmov rozličných finančných skupín. Je treba sa chopiť príležitosti, aby si predovšetkým ľudia v našej vlasti uvedomili, že kresťanskú demokraciu potrebujú. Aby uverili, že im je pripravená slúžiť. 

Žiadna prehra nie je definitívna, ak ľudia nerezignujú. Práve naopak. Môže byť povzbudením pre to, aby sme odhalili nové, životodárne zdroje, silu a poctivosť. V každej porážke tak môžeme nájsť už materské znamienko budúceho víťazstva. Veľmi to želám našim českým priateľom, a veľmi si prajem, aby sme z ich ťažkej situácie dokázali vyvodiť poučenie aj my pre seba. Ak sa nám to po oboch stranách rieky Moravy podarí, tak to bude veľké požehnanie pre naše národy. Veď napokon jedny voľby, to je v dejinách iba epizóda. Nám, kresťanským demokratom ide predsa o viac!