Katolícki biskupi napísali k nadchádzajúcim parlamentným voľbám pastiersky list. Mal sa čítať na nedeľných omšiach vo všetkých katolíckych kostoloch na Slovensku. Formulovaný bol všeobecne, nehovorilo sa v ňom o žiadnej konkrétnej strane, ktorú by biskupi svojim ovečkám odporúčali. Písalo sa v ňom o hodnotách a mravnom záväzku kresťana voči demokratickej spoločnosti. V istom bratislavskom kostole to vraj kňaz prečítal, a keď skončil, tak sa usmial, a ešte dodal slovenské porekadlo (alebo ako hovoria naši učenci, frazému): „Trinásť, Pán Boh pri nás!“ Neviem, nebol som pri tom, iba mi o tom hovorili. V každom prípade, ak to naozaj povedal, tak povedal iba to, čo by i podľa môjho názoru malo z listu biskupov vyplynúť. Ak totiž má brať veriaci kresťan hodnoty, o ktorých sa v liste píše, naozaj vážne, tak si neviem predstaviť, koho iného by zo súčasnej ponuky slovenskej zostavy parlamentných kandidátskych listín  mohol voliť, mimo čísla trinásť. A ak to azda niekto ešte nevie, číslom trinásť je Kresťanskodemokratické hnutie. Skúsme sa nad tým trochu zamyslieť!

Najskôr k tomu, či pastiersky list pred voľbami má byť, alebo by sa mali biskupi radšej starať o svoje cirkevné veci. Takto mnohí hovoria, a je to klasická téza sekulárnej politiky. Táto poučka totiž hovorí, že doma si môže každý veriť čomu chce, ale nech to neťahá do politiky. Na tejto téze sa vzácne zhodujú tak liberáli ako aj socialisti. A je to logické.  

Ak totiž náboženské učenie berie niekto vážne, tak sa nemôže vyhnúť ani jeho mravnému posolstvu. A to vraví, že nie všetko, čo sa dá, a čo sa javí na tomto svete, teraz a v dimenziách materiálnych hodnôt ako užitočné a výhodné, je zároveň aj dobré. Náboženské presvedčenie vo verejnom živote vytvára hranice. V jeho logike je politika nielen umenie možného, ale mala by byť predovšetkým umením dobrého. Nemala by slúžiť len prospechu konkrétnej osoby, strany, skupiny osôb, stavu, triedy, či národa, ale mala by hľadať spoločné dobro. A toto sa ani liberálom, ani socialistom veľmi nezdá. Majú priveľmi vyhranený názor na to, komu by mala slúžiť ich politika. Skutočne kresťanské posolstvo ich pri tom vyrušuje. Ak by nevyrušovalo (a aj to sa niekedy stáva), tak by to znamenalo, že sa kresťania nechali skrotiť. Práve pre túto kresťanskú nekonformnosť voči súperiacim záujmom novovekého politického zápasu, a to i demokratického, si ľavica i pravica, vcelku unisono vymysleli poučku, ktorú sa usilujú všade hlásať: totiž, že cirkev nech sa im do politiky nepletie.   

S touto tézou by sme sa ale nemali zmieriť! Nesmieme ustúpiť, ani ak ju bude šíriť väčšina médií, ba dokonca aj ak jej podľahnú aj niektorí kresťania. Keď ide o veľa, tak i cirkev má čo povedať k tomu, ako je usporiadaný dnešný svet. A v demokracii vo voľbách ide vždy, ak aj niekedy nie o veľa, tak aspoň o dosť. Som preto presvedčený, že biskupi majú právo, napokon tak ako v slobodnej krajine každý, vyjadriť aj svoje vlastné politické presvedčenie. Samozrejme i s autoritou úradu, ktorý vykonávajú. 

Môžu to povedať konkrétne, a môžu to povedať aj dosť abstraktne. Právo majú na jedno i na druhé. Samozrejme, je to aj otázka taktiky. Ak by to azda povedali priamo, tak by sa mohla zdvihnúť výraznejšia vlna odsúdenia. Myslím si, že za ňou by stáli aj tak tí, ktorí majú tak či tak iné politické presvedčenie. Stretávam sa občas s argumentom, že by nebolo dobre hovoriť celkom otvorene o tom, ktorá politická strana, alebo ktoré politické strany zodpovedajú hodnotovým a morálnym požiadavkám, vyplývajúcim z náboženského presvedčenia, pretože kresťanov nájdeme prakticky vo všetkých stranách, a ak by niektorí tú svoju stranu v takomto odporúčaní nenašli, mohli by sa uraziť. Neviem. Možno by sa urazili, ale hlavne by sa asi mali zamyslieť nad tým, či je dobre, že sú tam, kde sú. Ak náboženstvo hovorí o láske k blížnemu, tak by asi kresťan v strane, ktorá hlása triednu, či národnostnú nenávisť, mal uvažovať, či tam ako kresťan má čo hľadať. 

Slovenskí biskupi sa rozhodli napísať pomerne všeobecný pastiersky list. Očakávajú, že kresťania budú o konkrétnom dôsledku jeho posolstva premýšľať, a potom ho budú v sobotu transformovať do podoby volebného lístku, zodpovedajúcemu tomuto posolstvu. Predsa však jedno vážne odporúčanie je v liste formulované veľmi jasne: ísť voliť. Zúčastniť sa volieb je podľa biskupov povinnosťou svedomia. „Ponechať veci slepému osudu je veľkou morálnou nezodpovednosťou.“ píše sa v liste. Kto nepôjde voliť, nech sa potom ani nesťažuje. 

Koho však voliť, to list zahalil do rúška hodnotového odporúčania. Biskupi upozorňujú, že kresťanské hodnoty nie sú iba praktizovaním kultového života. Nestačí, ak niekto chodí do kostola, a potom už z toho očakáva, že ho budú kresťania len preto voliť. Kresťan by mal voliť takú stranu, ktorej politika zodpovedá kresťanským hodnotám, uplatňovaným voči človeku v celej jeho dimenzii. V liste sa píše, že je to vzťah k rodine, k spravodlivosti, ďalej je to kultúra medziľudských vzťahov, úcta ku každému človeku, a to i v médiách, skrátka usporiadaná skutočnosť. Sobotňajší rébus je: ktorá politická strana zodpovedá týmto požiadavkám najlepšie? 

O spravodlivosti a o podpore rodiny, o tom asi hovoria všetci. Každý má síce pri tom na mysli niečo iné, niektorí však majú za sebou už aj skutky, ktoré sa s týmito slovami nezhodujú. Na to by bolo dobre nezabúdať. Čo však úcta ku každému človeku? Dá sa na dnešnom Slovensku nájsť niečo ako úcta i voči protivníkovi? A ďalej, komu ide o usporiadanú spoločnosť, dokonca viac než o prospech vlastnej strany? 

Nikto nie je dokonalý, ale už vtedy, keď som sa rozhodol vrátiť do KDH, urobil som tak preto, lebo slovenskú politickú scénu dobre poznám. Viem, čo môžem od koho očakávať. Čo kto myslí vážne, a čo iba hovorí. Viem akí členovia tvoria základňu jestvujúcich politických hráčov. A to veľmi ovplyvňuje aj ich tzv. veľkú politiku. Nemôže strana, z ktorou stoja veľmi jasné ekonomické záujmy, prijímať politické rozhodnutia, ktoré by tieto záujmy poškodili. A to ani vtedy, ak by viedli k usporiadanejšej spoločnosti. 

Základňa Kresťanskodemokratického hnutia je však zdravá. Možno je niekedy trochu staromódna, možno je v nej relatívne málo mladých ľudí, a mali by sme sa usilovať, aby sme ich v budúcnosti získali viac, ale určite sú to tisíce občanov, ktorí sú v KDH nie preto, aby tým hľadali svoj osobný prospech, ale sú tam z presvedčenia. Na takýchto ľuďoch, na takýchto základoch, sa rodí politika KDH. Možno často neohrabaná, a dakedy aj vo vleku bývalých a potenciálnych spojencov, ale predsa svoja, vychádzajúca zo základne, čo sa hlási práve k tým kresťanským hodnotám, o ktorých sa píše v pastierskom liste. Niet inej takej politickej strany, ktorá by v týchto voľbách do slovenského parlamentu v sobotu kandidovala. Preto budem voliť KDH, a urobím to rád. 

Predseda KDH Ján Figeľ to včera na mítingu v Bratislave vyjadril „figliarskym“ bonmotom: „Necítime sa byť najlepší, ale keď budete čo ako hľadať, široko-ďaleko lepších nenájdete!“