Dva dni pred voľbami sa v Smoleniciach uskutočnil seminár k dvadsiatemu výročiu založenia slovenskej organizácie politických väzňov. Seminár zorganizoval Zväz protikomunistického odboja (na obrázku jeho predseda pán Arpád Tarnóczy), jedna z dvoch organizácií, ktoré dnes politickí väzni na Slovensku majú. Pozvali ma ako autora a predkladateľa zákona o protikomunistickom odboji, ktorý sa nám podarilo presadiť ešte v roku 2006. Bolo by dobre, keby sme si teraz pred voľbami osobitne uvedomili, aký veľký dar je sloboda. Aj ak sa nám nezdá všetko ideálne, pretože nikto nie je dokonalý, predsa je dobre, že máme pluralitný režim, mocní tohto sveta musia pravidelne skladať účty, to, čo robia zle, to im nemilosrdne opozícia a média vykričia, takže nikto, ani ten, čo vládne, si nemôže robiť čo chce. A práve to za totality nebolo. Politickí väzni sú dodnes svedkami tragických dôsledkov neslobody. Práve preto si ju vážme, a uvedomme si to aj zajtra, keď pôjdeme odovzdať svoj hlas!

(Moje vystúpenie na seminári je ďalej)

Vážený pán predseda Zväzu protikomunistického odboja, bratia a sestry, veteráni studenej vojny!            

Srdečne Vám ďakujem, že ste si na mňa spomenuli v čase, keď oslavujete dvadsiate výročie založenie organizácie politických väzňov. S potešením som Vaše pozvanie prijal. Prišiel som, aby som Vás pozdravil a vyjadril Vám svoje blahoželanie k výročiu, ako aj potešenie z toho, že nielen Vaša organizácia, ale celá naša spoločnosť sa dvadsať rokov teší slobode. Chcem sa však pri tejto príležitosti spoločne s Vami aj trochu zamyslieť. Ako to všetko vnímame po tých dvoch desaťročiach?           

Často okolo seba počúvam náreky, aké je to tu všetko hrozné! Keď je toho príliš veľa, tak si občas spomeniem na trochu zabudnuté slovo. Nemali by sme sa rúhať. Skúsme si trochu vážiť i to, čo máme, a čo by sme vlastne mať ani nemuseli. Nestrieľa sa, v našich väzniciach už nesedia väzni svedomia. To nie je zas až tak málo! Vy by ste o tom vedeli rozprávať.           

Aj preto je dobre, že ste si založili svoju organizáciu, a ešte i teraz, dve desaťročia po páde totality, jestvujete. Hoci dnes, k mojej ľútosti, vo dvoch spoločnostiach. Pretože v čase slobody sa priveľmi ľahko zabúda, že sloboda nie je niečo automatické. V slobodnom prostredí si však možno oveľa intenzívnejšie uvedomujeme aj rozličné iné neprávosti. Skrivodlivosť, chamtivosť a sebectvo ľudí, ktorí si túto slobodu celkom bez škrupúľ bezohľadne sprivatizovali iba pre seba. Ale to všetko nie je asi hlavným problémom súčasnosti. Chceme, aby nám bolo lepšie, aby boli ľudia ohľaduplnejší, aby sme v našom národe nachádzali viac spravodlivosti a vzájomnej žičlivosti, ale iste by sme tomu našu slobodu obetovať nechceli. Pretože platí to, čo je mottom vášho časopisu Svedectvo: „Kto stratil majetok, nestratil veľa. Kto stratil slobodu, stratil mnoho...“ Ak sme pred dvadsiatimi rokmi slobodu znovu získali, chráňme si ju ako oko v hlave! Vážme si, že žijeme v slobodnom režime, i keď nie je dokonalý. Je dobre, keď jestvujú organizácie politických väzňov, lebo už svojou existenciou pripomínajú, že to tak nebolo vždy. A že treba sa vedome usilovať, aby sa nesloboda už nikdy nevrátila. Lebo, ako vyplýva aj z citovaného motta, ide o mnoho.           

Ale ono motto vášho časopisu má ešte aj tretí verš: „Kto stratil vieru, stratil všetko.“             Milí priatelia,           

a o to vlastne ide i v zápasoch dnešnej, slobodnej spoločnosti. Nemýľme sa: i keď máme slobodu, a získali sme ňou mnoho, napriek tomu v zápase o tú najvyššiu hodnotu, o vieru, ide o všetko.           

A i v tomto boji môžete vy, politickí väzni, vydať ešte mimoriadne dôležité svedectvo. Najväčším nebezpečenstvom, pokušením jestvujúcim i v slobodnej spoločnosti, totiž nie je ani nespravodlivosť, ani korupcia. To, čo nás ohrozuje najviac je neúcta k pravde. Dnes nájdete na internete skoro všetko. Akúkoľvek informáciu, ktorá vás zaujíma, si tam vyhľadáte. A je to iste veľká vec. To, čo vám však internet nepomôže, je rozpoznať, čo z toho je pravda, a čo je dezinformácia. A diabol – otec lži, s dezinformáciami dokáže veľmi účinne pracovať. Neplatí to však iba o internete. Už od nepamäti sa rozliční manipulátori usilovali pravdu zahmlievať, spochybňovať až napokon prestávalo byť jasné, či vôbec nejaká pravda jestvuje.           

Nie je iste náhoda, že synovia a dcéry biblického vyvoleného národa, kruto postihnutí osudmi druhej svetovej vojny, spočiatku ani nechceli veriť, že napriek svedectvám, fotografickým, filmovým a ďalším dokumentačným materiálom, sa zrazu vynorili manipulátori, ktorí celkom vážne po niekoľkých rokoch a desaťročiach spochybňujú utrpenie a priemyselné vyvražďovanie ľudí v nacistických koncentračných táboroch. Zrodil sa termín „osviečimská lož.“ A nebuďme voči našim starším bratom vo viere neprajní. Veď kto iný vie najlepšie, aká bola pravda o holocauste, ako ten, kto touto kalváriou naozaj prešiel? Rany tých, čo zažili skutočné utrpenie, sú ozajstnými svedkami toho, že pravda o holocauste jestvuje.           

Dnešná doba sa usiluje relativizovať čiaru medzi realitou a fikciou. Je „in“ hovoriť, že všetko je v skutočnosti inak, než sa zdá. Až napokon nikto nedokáže povedať, ako to v skutočnosti bolo. Otec lži sa z toho môže iba tešiť. Ak ľudia stratia vieru v to, že pravda jestvuje, tak potom nebudú môcť ani uznávať, že jestvuje aj nejaký mravný zákon. Niečo, čo by mali rešpektovať. A nastupuje zákon džungle. Nenadarmo Zakladateľ kresťanstva vo chvíli, keď čelil hrdelnému súdu, nepovedal, že prišiel na to, aby urobil svet spravodlivejším, či príjemnejším. Povedal vtedy, že jeho úlohou bolo vydať svedectvo o pravde. Teda o tom, že pravda naozaj jestvuje. A to i ak ju možno nikdy celkom nebudeme poznať. A práve toto Kristovo poslanie ironicky spochybnil jeho sudca: „Čo je pravda?“ spýtal sa očividne neveriac, že také čosi vôbec môže byť, a vydal ho katom.           

Naša viera je ale založená na presvedčení, že pravda jestvuje. Nemáme na ňu patent, musíme sa o ňu čo najpoctivejšie usilovať, možno pri tom zažiť aj mnohé sklamania, pretože by sme to azda dakedy chceli inak, ale ak by sme pri tom stratili vieru, že pravda jestvuje, tak sme naozaj stratili všetko.           

A milí priatelia, vy, politickí väzni komunistických žalárov, ste skutočnými svedkami pravdy o neľudskom režime celej jednej generácie. Pretože i tu sa odrazu zjavili manipulátori a dezinformácie o tom, ako to naozaj bolo. A naraz je ťažko po dvadsiatich rokoch rozpoznať, čo bola pravda a čo je jej znásilnením a mrzačením, v službe záujmov dnešných synov otca lži. Preto, lebo im nejde o žiadnu pravdu, ale iba o moc, či o bohatstvo, alebo o oboje.            

Vy, vaše zničené roky života, zranené telá a i duše, však vydávate svedectvo o tom, ako to naozaj bolo. Preto je existencia organizácií politických väzňoch nesmierne dôležitá vlastne stále. A posolstvo tohto svedectva je treba odovzdávať i naďalej, lebo bude aktuálne i o sto rokov, keď tu už nikto z nás nebude. Pretože i teraz, tak ako vždy, je a bude potrebné bojovať o všetko. O vieru. Zápas o úctu voči pravde, je súčasťou tohto boja.           

Za toto svedectvo vám patrí veľká vďaka. I keď sa možno zdá, že vás už dnešná spoločnosť počúva iba málo, že všetko prehluší honba za zlatým teľaťom, zápas o pravdu má vždy zásadný význam. Nevieme u koho, kedy a ako, ale to semienko takéhoto zápasu vždy napokon vzklíči a prinesie dobrú úrodu. Preto si myslím, že ste nielen veteránmi tej minulej studenej vojny, ale zároveň ako svedkovia pravdy o nej, ste vlajkonosičmi i v tej, čo tu zúri dnes.           

Želám vám do pokračovania zápasu vášho a nášho spoločného života i v tejto dobe, ešte veľa síl a odvahy!