Podľa mňa to včera bolo takto: predseda KDH Ján Figeľ po stretnutí s prezidentom republiky vyšiel do priestoru, kde ho čakali novinári, s tým, že bude krátko informovať o vcelku nudnom rozhovore s hlavou štátu. Je prirodzené, že novinárov tieto povinné cviky veľmi nezaujímali, a preto niektorý z nich opáčil aj zaujímavejšiu tému. KDH v roku 2006 odišlo z vlády kvôli zmluve o výhrade vo svedomí, preto padla vcelku logická otázka, čo je s touto témou teraz, keď sa to isté KDH podieľa na zostavení novej vlády. Figeľ odpovedal priamo a poctivo, že je to pre hnutie dôležitá téma, bola súčasťou jeho volebného programu aj pred týmito voľbami a verí, že bude súčasťou aj programu tvoriacej sa vlády. Nič viac, nič menej. Mohol sa azda odpovedi vyhnúť, ale ak už odpovedať chcel, tak asi iné ani nemohol povedať. Médiá jeho slová sprostredkovali v zásade presne, len ich význam posunuli tak, že to všetko vyznelo, akoby to bolo už dopredu premyslené. Akoby to bolo akési strategické oznámenie, nátlak na partnerov v rodiacej sa novej koalícii, a dokonca azda i hra na inú možnosť mocenského usporiadania. Viacerí moji priatelia mi znepokojení volali, a pýtali sa, čo tým KDH sleduje? Nechcem prepadnúť paranoickému pohľadu na liberálne médiá, ktoré by takouto manipuláciou úmyselne chceli vykresľovať kresťanskú stranu ako nedôveryhodnú. Myslím si však, že k mediálnemu skresleniu naozaj došlo, avšak to, čo za ním stoji, nie je ani tak zlý úmysel, ako skôr skutočnosť, mimochodom tiež dosť závažná, že si v dnešnej spoločnosti, kresťania a liberáli, stále menej rozumieme.

Pred dvadsiatimi rokmi to bolo inak. Za komunizmu bojovali kresťania za slobodu, a to nielen za svoju, ale za slobodu všetkých. A o slobodu šlo aj liberálom, ktorých u nás síce nebolo veľa, ale boli väčšinou vzdelaní a kultivovaní. Vtedy sme boli nepochybne spolubojovníci. Celkom prirodzene sa po roku 1989 vytvorilo aj politické spojenectvo liberálnej a kresťanskej politiky. Toto spojenectvo pokračovalo úplne logicky aj v období ohrozenia základných pilierov slobodného režimu autoritatívnou politikou Vladimíra Mečiara. 

Uplynuli však dve desaťročia. Slobodný režim máme, a nikto ho bezprostredne neohrozuje. Je prirodzené, že liberálna politika nastoľuje dnes už iné témy. A je rovnako logické, že aj kresťanov trápia v súčasnej spoločnosti iné veci, než to bolo za komunizmu. Ak sa však za týchto podmienok chceme dohodnúť, alebo dokonca sa musíme dohodnúť, mali by sme sa prinajmenej usilovať o to, aby sme aspoň porozumeli, ktoré s týchto aktuálnych tém sú pre jedných, či pre druhých významné, a prečo. Vyhýbať sa takýmto témam bude znamenať, že na ne narazíme v budúcnosti aj tak, avšak bez toho, aby sme si dopredu dohodli aspoň spôsob, ako sa s rozdielmi, ktoré život prinesie, vysporiadame. 

Občania v sobotu rozhodli veľmi jasne, a povinnosťou politických strán v demokracii je takého rozhodnutie rešpektovať. To znamená, že štyri strany, ktoré neboli súčasťou bývalej vládnej koalície, sa musia dohodnúť. Každá iná alternatíva by bola v tejto chvíli nepoctivá. 

Nie je však jedno ako sa tieto štyri strany dohodnú. Nebolo by dobre, keby zatvárali oči pred tým, že medzi nimi sú v mnohých otázkach aj zásadné rozdiely. Tieto rozdiely je potrebné uznať ako jestvujúcu realitu, a v nej je potrebné hľadať spoločnú cestu. V iných, ako ideologických otázkach to robíme, a ani si to veľmi nevšímame. Ak jedna z malých mimoparlamentných strán hlásala v predvolebnej kampani, že zabezpečí plnú zamestnanosť, a ostatné strany to nesľubovali, tak to neznamená, že by si plnú zamestnanosť neželali. Znamená to iba to, že rešpektujú realitu. Ak chcete, dokážu robiť s realitou kompromisy. Bez toho sa nedá. Čo nejde, to skrátka nejde. 

Výhrada vo svedomí je veľká téma. Nejde vôbec o to, že v základnej zmluve s Vatikánom sa Slovensko zaviazalo, že uzavrie aj čiastkové zmluvy, z ktorých jedna sa bude venovať tejto téme. Dôležité je, že by nám malo ísť o to, aby sa minimalizoval počet prípadov, keď budú právne normy, alebo zmluvné vzťahy nútiť ľudí, aby konali v rozpore so svojim presvedčením. Toto by asi bolo dobre zdôrazňovať, aby sme si azda trochu lepšie porozumeli aj v liberálnom prostredí. Kresťanskej politike, tak ako jej za komunizmu šlo o slobodu pre všetkých, tak dnes jej ide o podmienky pre dôstojný život, a to zasa pre všetkých, nielen pre „svojich“. Aby sa ľudia pod tlakom rozličných právnych povinností, či ekonomických závislostí, nemuseli kriviť. Aby sa nemuseli znovu báť o svoju existenciu. To je predsa pekný zámer! Ale bolo by dobre ho prezentovať tak, aby sme si porozumeli aj v prostredí liberálnych médií. 

Figeľova odpoveď vo veci Vatikánskej zmluvy bola podľa môjho názoru úprimná. Bez akýchkoľvek postranných úmyslov. Komentáre však z nej urobili úplne inú tému. Viem, že ju čoskoro prekryjú iné veci, ale mali by sme si aj z tejto malej epizódy počas zostavovania budúcej vlády zobrať ponaučenie. Kresťanská politika sa od liberálnej politiky odlišuje, a treba to mať stále na pamäti. V niečom sme spojenci, v niečom však chceme čosi iné. Je ale dobre, aby sme sa usilovali vzájomne si aspoň porozumieť aj v tom, v čom sa líšime.  

To, na čo by však už pri zostavovaní novej vlády malo pamätať KDH, a od počiatku to aj otvorene artikulovať, je, že v tejto vláde nebude zastupovať ani záujmy Vatikánu, ani záujmy cirkví a náboženských spoločnosti, ba prednostne ani záujmy veriacich ľudí, ale kresťanská politika sa musí hodnoverne preukazovať, že jej ide o dôstojný život pre všetkých ľudí. A to hlavne pre tých, ktorí sú aj v dnešnej spoločnosti ohrození a nedokážu si pomôcť sami. Vláda, do ktorej práve KDH vstupuje, bude iste sľubovať lepšie podmienky hlavne pre výkonných, šikovných a podnikavých. Filozofia liberálnych strán vychádza z toho, že keď budú mať šikovní dosť priestoru, bude sa dariť nielen im, ale aj celej spoločnosti, a tak potiahnu aj tých, čo majú menej šťastia. Kresťania však vedia, že to tak nebýva vždy. Ich povinnosťou, a to aj v politike, je byť na strane tých slabých. 

To je výzva pre KDH v budúcej vláde. A to je kdesi v pozadí aj za Vatikánskou zmluvou o výhrade vo svedomí. Zatiaľ však hodne v pozadí. Liberálne médiá tomu neporozumeli, a obávam sa, že tomu väčšinou nerozumejú ani tí, ktorých sa to týka. Asi by preto bolo dobre obrátiť garde. Najskôr hovoriť o probléme. O tom, kde ľudia prišli o miesto, pretože konali podľa svojho svedomia. O rozličnom, často rafinovanom nátlaku. A až potom navrhovať, ako by sa tomu dalo čeliť.  

Až vtedy bude každému jasné, čo je to výhrada vo svedomí.