Zahrmelo. Vláda ešte nedostala dôveru, a z jej „mocenského portfólia“ pohrozili odchodom štyria poslanci. Teda práve toľkí, aby vládna koalícia už nemala väčšinu. Aj keď v tejto chvíli sa ešte zdá, že pre hlasovanie o programe a dôvere vláda získa aj hlasy tých, čo odchádzajú, do budúcnosti to však bude znamenať, že o každé hlasovanie sa zvedie zápas. Koalícia sa bude musieť uchádzať buď o podporu tých, čo možno naozaj teraz alebo čoskoro odídu, teda o podporu tzv. „obyčajných ľudí“ z kandidátky SaS, alebo o hlasy opozície. A to nikdy nebude zadarmo. Stalo sa niečo, čo by múdry politik nemal brať nikdy na ľahkú váhu. Mal by sa vážne zamyslieť predovšetkým nad tým, čo túto hrozbu odchodu spôsobilo. V čom spravili ľudia, ktorí sú tvorcami politiky novej vlády, chybu? Pretože ak si v tejto otázke neurobia jasno, tak nenájdu recept ani pre budúcnosť. A vláda, ktorá sa nestará o svoju mocenskú základňu, neobstojí. Nie je to otázka zrelosti, alebo nezrelosti tých, od ktorých sa očakáva, že budú hlasovať. Je to otázka zrelosti, alebo nezrelosti tých, čo tieto hlasy potrebujú!

Je zbytočné nariekať nad spôsobom, akým nová politická strana zostavovala svoju kandidátnu listinu. Kdesi som zachytil, ako ľudia, čo fandia novej vláde hodnotia práve tento spôsob ako chybu. Myslím si, že sa mýlia. Práve tým sa SaS stala čímsi skutočne novým na politickej scéne Slovenska. Prišla s konceptom otvorenej politiky, a to nielen otvorenej pre diškurz, ale dala aj veľkorysú možnosť ľuďom sa angažovať. Uplatniť. A obyčajní ľudia sa tejto ponuky chopili. Toto dalo slovenskej politike impulz novej dynamiky, dokázalo mobilizovať dokonca aj mladú generáciu, ktorá je inde v demokratických krajinách voči spoločenským problémom až ľahkomyseľne nedbanlivá. Sloboda a Solidarita dala príučku starým stranám, a ak jej tento prístup vydrží, stala sa skutočne stranou 21. storočia. 

Ale otvorenie politiky zo sebou nenesie iba to príjemné: teda širšiu podporu. Otvorenie politiky znamená aj byť neustále pripravený počúvať názory a záujmy druhých. Nie so všetkým je možné vždy súhlasiť. A ani sa to vždy nedá. Ale nikto v diskusii takto otvorenej politickej scény nesmie nadobudnúť dojem, že o jeho postoj už nikto záujem nemá. Že mu neprikladá váhu. Presne toto sa totiž stalo. 

Spomínam si na prvú vládu Mikuláša Dzurindu. Bola zložená zo štyroch koaličných strán a piatich strán, ktoré vytvárali Slovenskú demokratickú koalíciu. Osem a pol strany, aby som bol presný, osem a pol centrál, ktoré formulovali svoje predstavy. Pravicové, ľavicové, liberálne, kresťansko-demokratické, konzervatívne, zelené, skrátka žiadna selanka. Predseda vlády Dzurinda bol nováčik, nastupoval po tvrdom zápase s brutálnou politikou svojho predchodcu, v situácii, keď Slovensko nemalo podporu nikde v zahraničí a vypadlo zo všetkých prístupových procesov. Je to už dvanásť rokov, ale dobre si pamätám: Mikuláš bol síce ako premiér neskúsený, ale o mocenskú základňu svojej vlády veľmi starostlivo dbal. Každého aspoň vypočul. A každý tiež uznal, že každému sa vždy vyhovieť nedá. Kým sa tak správal, jeho vlády vydržali. 

Vláda Ivety Radičovej ešte poriadne ani nevznikla, ešte nedostala mandát od parlamentu, a už sa zdá, že nemá čas, alebo chuť vypočuť si tých, čo jej chcú pomáhať. To nie je dobre, a čím skôr si to tvorcovia jej politiky uvedomia, tým väčšia bude šanca, že vláda obstojí. To, čo sa stalo je varovanie, ale čo sa pokazilo, dá sa ešte napraviť. Ako kedysi napísal český básnik, „dnes ještě zapadá slunce nad Atlantidou...“  

Ak však nová politická zostava chce niečo pozitívne dosiahnuť, nesmie sa uzavierať do kabinetu koaličnej rady. Bude treba oveľa viac počúvať, zatiahnuť do politiky aj „pešiakov“, pretože ak sa už raz politika otvorila, tak už nikto ju nezavrie.  

A to je dobre.