Je iste osviežujúce, ak dakedy zistíme, že bez nás sa niečo nedá. Zrazu môžeme mať pocit neobyčajnej významnosti. Práve vtedy je však dobre si v pokoji rozmyslieť, či za chvíľku takéhoto skvelého pocitu neprídeme o niečo oveľa dôležitejšie. Malé krajiny by mali túto rozvahu hľadať oveľa viac, ako tie veľké. Pre veľmoci je to otázka toho, či si môžu konfrontáciu, ktorú svojim protestom môžu vyvolať, dovoliť. Pre štát, ktorý má päť miliónov obyvateľov to však môže byť niekedy aj otázkou prežitia. Môžeme si dovoliť vlastné postoje. Mali by sme vedieť koncipovať vlastnú politiku. Je racionálne, aby sme presadzovali vlastné záujmy. Je múdre, ak budeme pre túto svoju politiku a svoje záujmy hľadať, hoci aj ad hoc spojencov. Je však zle, ak sa pri tom dostaneme na našom kontinente do izolácie. A je cestou do pekla, ak by sme prijali rolu, že využijeme blokovacie mechanizmy Európskej únie, našu „nohu medzi dverami“, v prospech záujmov veľmocí mimo Únie.

Problém spoločnej európskej meny nie je vonkoncom o Grécku. Je to náš spoločný problém usporiadania, v ktorom suverénne štáty samé rozhodujú o tom, aký bude pomer medzi ich tvorbou a spotrebou materiálnych hodnôt, ale pritom sa rozhodli používať spoločnú menu. Na začiatku sme videli hlavne výhody jedného aj druhého, život však prináša, a bude prinášať, aj tienisté stránky. To je prirodzené, a keby to nebolo teraz kvôli Grécku, tak možno zajtra to vypukne inde. Taká veľká spoločenská konštrukcia akou je spoločná mena, môže byť životaschopná iba vtedy, ak bude schopná spätnej väzby. Ak dokáže rozpoznať problematické otázky a nachádzať na ne spoločnú odpoveď. Zdôrazňujem, spoločnú. Problém eura nemôže riešiť žiadna z krajín, ktoré ho používajú, izolovane. 

Ak by sme mali na Slovensku pocit, že vieme tieto otázky riešiť lepšie, ako všetci ostatní, tak jedinou poctivou cestou by bolo obnoviť slovenskú korunu. Rozhodne je však proti duchu toho, čo je na európskej integrácii pozitívne, aby sme blokovali jej opatrenia. A je to aj zahrávanie sa s ohňom. Pretože práve schopnosť prijímať spoločné opatrenia je novou kvalitou Európy. Novou, a pre tradičné svetové mocnosti nie vždy vítanou. Preto tu bude jestvovať vždy aj záujem o to, aby sa niektorá z členských krajín Únie, stala agentom záujmov takýchto mocností. Aby využívala hlasovacie procedúry EÚ tak, že sa paralyzuje spôsobilosť prijímať rozhodnutia. To nie sú len akademické úvahy, takéto záujmy reálne existujú. Slovensko nesmie takýmto pokušeniam podľahnúť! Čo ako lákavá protihodnota by sa mu za to núkala. Nesmie sa stať trójskym koňom starého kontinentu. Spojenectvá so vzdialenými mocnosťami dnes byť môžu, a zajtra sa pominú. Ale národy Európy tu žijú nielen dnes, ale žili, a budú tu žiť po stáročia. Dúfam. 

Predseda KDH Ján Figeľ tomuto dobre rozumie. Často som z jeho úst počul tézu, že európska integrácia je najvýznamnejším geopolitickým procesom od čias konca Tridsaťročnej vojny v roku 1648. A súhlasím s ním. Je to naozaj veľká historická príležitosť žiť na starom kontinente v mieri, a byť spoločne natoľko významným a silným zoskupením, že máme nádej obstáť v dnešnom dynamickom a vôbec nie idylickom svete. Podľa mňa tomu takto nerozumie z dnešnej politickej garnitúry mimo Figeľa v takomto rozsahu nikto. A preto ma veľmi prekvapuje, a mrzí, že sa KDH v rokovaní o zostavení novej vlády, neusiluje získať pozíciu ministra zahraničných vecí. A to i za cenu, že inak do nej nepôjde. Jediná strana, ktorá má človeka s víziou európskej politiky, schopná koncipovať takú zahraničnú politiku, ktorá Slovensko neprivedie do izolácie, a vôbec sa nebije o to, aby svoju víziu presadila aj do života? Veď takejto požiadavke by aj ľudia na Slovensku porozumeli oveľa lepšie, ako tomu, prečo sa usiluje o post ministra hospodárstva. Predsa ešte veríme v to, že by sme sa mali usilovať robiť takú prácu, na akú sme kvalifikovaní. Alebo nie?