V sobotu sa v blízkosti majestátnej štvortisícovky Matterhornu uskutočnil deviaty ročník alpského maratónu, pomenovaného podľa švajčiarskeho vysokohorského strediska Zermatt. Bol to môj piaty maratón, prvý horský. Tak trochu výzva, pretože okrem tradičnej dlhej trate, sa k potrebnému výkonu pridal aj výrazný výškový rozdiel. Beh sa začal v údolnom švajčiarskom mestečku St. Niklaus, pokračoval dvíhajúcim sa údolím až do spominaného strediska Zermatt. To bola polovica cesty, a prevýšenie asi 500 metrov. Druhá polka však bola oveľa náročnejšia: prevýšenie viac ako tisíc metrov, zhruba do výšky nášho Gerlachu do stanice ozubnicovej dráhy Riffelberg, vo výške 2585 metrov nad morom. Keďže trať viedla cez vrchy, to znamená i cez údolia, celkové prevýšenie na 42km a 195m dĺžky bolo viac ako 1900m. A to všetko v tridsaťstupňovej horúčave, pred ktorou nebolo úniku. To som si dal!

Ťažko, s vynaložením všetkých síl, ale podarilo sa! Musím sa priznať, chvíľami som neveril, že dobehnem. Kdesi nad Zermattom, pri výstupe do vyše dvetisíc metrovej výšky, zhruba na dvatsiatom siedmom až tridsiatom kilometri, sa mi zdalo, že to v tej páľave nemôžem vydržať. Navyše som vedel, že zatiaľ bežíme na kopec, ktorý iba susedí s tým cieľovým. Že budeme zasa zostupovať do údolia, aby sme potom znovu vystúpili až na Riffelberg. Posledné tri kilometre boli úplný zabiják. To, čo si na bežnom maratóne človek povie na štyridsiatom kilometri, že už to je v suchu, už aj s bodákom kdesi, ale nejako sa doplazím, na Zermatt maratóne to bol najväčší stupák.

Do cieľa som dorazil po vyše šesť a pol hodine od štartu. Limit bol sedem a pol hodiny. Je pravda, že elitní bežci to zvládli zhruba za polovicu, ale aj po mne dobiehali mnohí až do vyčerpania celkového času. Mimochodom, zo Slovenska som bol najlepší. Pravda, tak trochu i preto, lebo som bol jediný:) Pocit v cieli však stál za všetku námahu!