Pápež František je svedectvom toho, že voľba rímskeho biskupa nie je vždy výsledkom mocenských zápasov a intríg v katolíckej cirkvi, tak ako sa to usilujú vykresľovať mnohí jej neprajníci. Ak chceme načúvať znameniam doby, a ak tak činia i muži vo vedení cirkvi, tak môže naozaj byť vedená čímsi tajomnejším, čímsi, čomu my kresťania veríme, že je Boží Duch. Lebo pápež vyvolený podľa svetských kritérií by musel dbať predovšetkým o záujmy tých, čo zaňho lobovali a sotva by asi mohol povedať to, čo hovoril František napríklad v sobotu na Korzike. Varoval pred „…unáhlenými úvahami a ideologickými súdmi, ktoré by i v dnešnej dobe stavali proti sebe kresťanskú a svetskú kultúru. Je dôležité uznať vzájomnú otvorenosť medzi týmito dvoma horizontmi, a to s ohľadom na skutočnosť, že neveriacim, alebo tým, čo sa vzdialili od náboženskej praxe, nie je cudzie hľadanie pravdy, spravodlivosti a solidarity. I keď sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu, nosia v srdci veľký smäd, hľadanie zmyslu, ktoré vedie k premýšľaniu o tajomstve života a k hľadaniu základných hodnôt pre spoločné dobro…“ Nemyslí len na svojich, ale na všetkých. Lebo všetci sme deťmi nášho nebeského Otca. Dnes, v deň jeho 88. narodenín sa teším, že máme takéhoto opravdivého duchovného otca i tu na zemi.