Už to bolo dlho vo vzduchu! Dalo sa to čakať. Kto vníma dynamizmus siločiar dnešného sveta to nemohol nevidieť, len to bolo potrebné vysloviť. Novú geopolitickú predstavu napokon načrtla nemecká kancelárka Angela Merkelová. „Časy, keď sme sa plne mohli na niekoho spoliehať, sú do istej miery za nami. Tak som to vnímala posledné dni. A to je dôvod, prečo môžem povedať, že my Európania musíme skutočne vziať osud do vlastných rúk. Samozrejme v priateľstve so Spojenými štátmi a s Britániou a v dobrom susedstve, kdekoľvek je to možné, vrátane Ruska. Musíme však vedieť, že za svoju vlastnú budúcnosť, za osud nás Európanov, musíme bojovať sami,“ povedala po stretnutí s novým americkým prezidentom. To neboli slová znechutenia. Bol to jasný a premyslený signál o tom, že sa začína budovať nová geopolitická realita. Nie z kancelárii úradníkov v Bruseli, ale na politickom bojisku členských štátov Únie. Tie najpočetnejšie, Nemecko a Francúzsko rozpútali pred svojimi voličmi zápas o novú podobu Európy. Je to v tejto chvíli veľkou výzvou i pre slovenskú politickú reprezentáciu. Pretože prídu veľké zmeny. A kde sa po nich ocitneme, to bude závisieť predovšetkým od toho, do akej miery ich naši politickí reprezentanti dokážu predvídať, ako ich dokážu vysvetliť občanom a ako sa k nim postavia. Ak to urobia múdro, predvídavo, smelo a zodpovedne, bude Slovensko súčasťou mocného zoskupenia, ktoré bude budiť rešpekt pred dravcami sveta, ku ktorému spejeme. V opačnom prípade sa staneme nárazníkovým štátom v zápasoch síl, ktoré sú mnohonásobne väčšie, ako sú tie naše.
Železo sa kuje v ohni. Kríza môže spôsobiť agóniu, ale môže sa v nej zrodiť i nová sila. Európa už zažila kadejaké pády. Ale väčšinou práve vtedy, keď bolo zle, nastal čas hrdinských činov, nových veľkých ideí a podivuhodného znovuzrodenia. Vďaka tomu si Európa udržala dejinnú iniciatívu už viac ako dve tisícročia.
I uplynulých niekoľko rokov zažívala najmohutnejšia politická štruktúra starého kontinentu ťažké chvíle. Európska únia po rokoch počiatočnej eufórie narazila na prvé problémy. Najskôr ekonomické, potom bezpečnostné a z nich sa napokon vyvinuli aj politické. Ako paraziti sa z týchto problémov rýchlo vyrojili i politické sily, ktoré na tom chceli zarobiť. Mnohí publicisti začali ohlasovať blížiaci sa koniec procesu európskej integrácie. A mnohí občania to začali vnímať už ako neodvratný fakt. Niektorí so smútkom, iní sa z toho tešili, a zasa ďalší sú už v službách iných mocností tohto sveta, ktoré iba číhajú, ako by sa vrhli na zdochýnajúceho „dinosaura“ a utrhli si z neho dajaké sústo ako korisť. Navyše z Bruselu prichádzali skôr defenzívne a ustrašené projekty, ktoré akoby ignorovali skutočný politický vývoj vo svete. Len nech sa nič skutočne nezmení!
A do toho prišiel brexit. Staré, hrdé impérium, nad územím ktorého pred sto rokmi nezapadalo slnko, zutekalo. Navyše za Atlantickým oceánom si zvolili muža, ktorý sa ani netají tým, že si neželá silnú a akcieschopnú Európu. Muža, čo si hlavnú bezpečnostnú štruktúru Západu, o ktorú sa opierala po desaťročia studenej vojny aj západná Európa a dodnes sa na ňu spolieha aj Európska únia, predstavuje ako svoju firmu.
V tejto atmosfére sa roztočil v Európe vážny volebný kolotoč. Európska téma v ňom hrá najvýznamnejšiu úlohu. A tu sa zrazu ukázalo, že ľudia ešte nad „Starou dámou“ nezlomili palicu. Najskôr dosť vydreto a tesne u susedov v Rakúsku. Potom pomerne jasne v Holandsku. A napokon po tvrdom a neľútostnom zápase presvedčivo vo Francúzsku.
Ale novú geopolitickú perspektívu Európy ešte ani po francúzskych voľbách nikto jasne nevytýčil. Poslednou kvapkou sa stala prvá zahraničná cesta prezidenta USA Donalda Trumpa. Najskôr zrejme úprimná neznalosť situácie v moslimskom svete pri návšteve v Saudskej Arábii, potom trápne karhanie spojencov v centrále NATO, a napokon fiasko na stretnutí G7 na Sicílii. To všetko sa „zomlelo“ za tri dni.
Angela Merkelová to pochopila ako prvá. Európa sa musí pustiť záchranného lasa! Po prvýkrát ho na starý kontinent Američania pomerne veľkoryso hodili pred sto rokmi na konci prvej svetovej vojny. A pomohli nekonečný krvavý konflikt skončiť. Po druhý krát to urobili počas druhej svetovej vojny. Bez nich by asi šialeného diktátora nebolo možné tak skoro poraziť. A po druhej svetovej vojne sa už demokratická časť Európy tohto lasa nepustila. Bola to nutnosť, a podľa mňa máme americkému ľudu tu v Európe za čo byť vďační! Ale to neznamená, že sa tohto lana máme držať do nekonečna. Angela to po stretnutiach z Trumpom vyslovila jasne.
Nadchádzajúce zmeny v Európe bude ešte musieť nemecká kancelárka obhájiť na jeseň aj pred svojimi voličmi. Ale nepochybujem, že to zvládne vo veľkom štýle. Pretože voľby vyhrávajú tí, čo vedia ponúknuť ľuďom reálnu nádej. A Európa, o ktorej hovorí Merkelová, bude nová a silná Európa, spôsobilá poskytnúť bezpečnosť i prosperitu tým, čo na ňu vsadia. A po francúzskych prezidentských voľbách je táto nová Európa realistickou víziou. Čo nádejnejšie môžu ponúknuť svojim ľuďom nemeckí antieurópski exoti? Iba chaos, z ktorého vzišli, a do ktorého sa napokon aj vrátia.
My tu na Slovensku však nesmieme zostať iba divákmi týchto veľkých dejov. Sme ich súčasťou, a aj keď u nás riadne voľby majú byť až o tri roky, nemôžeme si dovoliť luxus iba čakať, ako to všetko dopadne. Pretože ak nebudeme v príhodnú chvíľu pripravení konať, zostaneme mimo hlavného prúdu. Pre malé národy je to smrteľné nebezpečenstvo. Preto by nás, voličov, mali veľmi zaujímať postoje našej súčasnej politickej reprezentácie. Od ich rozhodnutí v kritickej chvíli môžu závisieť naše osudy oveľa viac ako v pokojných časoch.
Vzišiel som z inej politickej a ideovej základne ako premiér Róbert Fico. A nepáči sa mi všeličo, čo jeho vláda robí. Ale podľa mňa, tento životný záujem Slovenska teraz pochopil správne. Hlásiť sa aktívne k silám, čo budú pretvárať Európsku úniu a budovať tak novú Európu, tak trochu nadviazať na dedičstvo mocnej ríše z časov Karla Veľkého, teda usilovať dostať sa do toho, čo náš premiér nazýva jadrom, je smelé a som presvedčený, že správne. Je to jediná cesta k tomu, aby sme sa nestali iba geopolitickou hračkou mocných, ale zachovali si vlastný status a mohli presadiť to, čo je pre nás zásadne dôležité. Je preto povzbudivé, že vláda dospela k takémuto postoju a v tom ju rozhodne podporujem.
Znepokojuje ma však, že takýto jasný postoj nedokáže zaujať parlamentná opozícia. Vitálne záujmy našej domoviny by mali byť nadradené nad stranícke šarvátky, a mali by stáť dokonca i nad súťažou o vážne, ale vnútropolitické témy.
Ešte nemáme v Európe zďaleka vyhraté, ale myslím si, že jej veľkí lídri vykročili po nádejnej ceste. Tak, ako o tom hovoril pred rokom pri prijímaní ceny Karla Veľkého pápež František, ktorý „…mysľou i srdcom, s nádejou a bez planej nostalgie, ako syn, ktorý v matke Európe nachádza korene svojho života a viery…“ sníva „o novom európskom humanizme, o trvalej ceste humanizácie, ku ktorej je potrebná pamäť, odvaha a zdravá, ľudská utópia.“ Myslím si, že pamäť nám v Európe ešte slúži, vývoj posledných týždňov ukazuje, že ani o odvahu sme zatiaľ neprišli a vízia, teda zdravá a ľudská utópia novej Európy, sa konečne formuje. To nás i tu pod Tatrami môže povzbudiť!