Dnes sa ako zámienka pre vojnu, ktorú Rusi rozpútali na Ukrajine, najčastejšie využíva mýtus o rozpínavosti NATO. Viem z vlastnej skúsenosti, že je nepravdivý. Do aliancie, ešte za Zelenského predchodcu, sa hlásila Ukrajina z vlastnej vôle. A viaceré štáty NATO to už vtedy videli ako problém.
Veľmi dobre si pamätám našu cestu do tohto obranného spolku. Nebolo to tak, že by sa západné krajiny nevedeli dočkať, kým sa posunú o tých našich pár sto kilometrov na východ. Bolo to presne naopak. Im sa nežiadalo, ale my sme chceli. Chceli to vtedy všetky relevantné politické sily na Slovensku. A tak, keď sme splnili podmienky, nás napokon predsa len do partie zobrali. Nebola to žiadna rozpínavosť NATO, ale boli sme to my, čo sme veľmi chceli. A veľmi sme chceli hlavne preto, lebo sme mali aj vlastnú skúsenosť s ruskou nadvládou. Ešte dramatickejšiu skúsenosť s ňou mali samozrejme neruské národy bývalého Sovietskeho zväzu. Nemožno sa im preto diviť, že keď si založili vlastné štáty, tak sa aj ony usilujú schovať pod bezpečnostný dáždnik západného sveta. A ani im to nemožno upierať, či dokonca vyčítať. Ostatne Rusi oprávnenosť tejto ich túžby dennodenne potvrdzujú. Netlačí sa tam NATO, chcú to národy, aby chránili svoje právo na sebaurčenie.
Neviem, ako sa bude vyvíjať NATO za nového amerického prezidenta. To nevie nikto. Ale viem, že slobodný svet bude aj naďalej potrebovať silný a účinný systém kolektívnej bezpečnosti. Možno to bude na pôdoryse súčasnej aliancie, ale možno sa bude musieť utvoriť celkom nová štruktúra. V každom prípade Ukrajina, ktorá dnes dáva príklad v tom, ako sa bojuje za slobodu, do akéhokoľvek systému kolektívnej bezpečnosti štátov so slobodným režimom, imanentne patrí.