O dva mesiace sa podávajú kandidátne listiny pre pomerne dosť dôležité voľby. Geopoliticky i vnútroštátne. A čo sa deje na našej politickej scéne? Cez víkend sa stavali máje, viedli sa prostoduché politické prekáračky, na budúcich voličov sa už valí vlna podlízavých návrhov, na ktoré táto krajina nebude mať, proste každý si už ide svoje a v podstate nikoho nezaujíma osud našej domoviny po voľbách viac, ako iba ten vlastný. Rokovania o tom, aby sa ešte mohlo udiať niečo, čo by azda obrátilo trendy, neprebiehajú. Lebo tí, čo by mohli ťahať, to nechcú. A tí, čo by ich vlaku dodali veľkosť, postupne strácajú rýchlosť, ako vagóny odpojené od lokomotívy. A pancierový vlak oligarchickej “akože ľavice” si razí cestu do stanice, kde v septembri zrejme preberie moc. O tom, či sa tak stane, sa nebude rozhodovať v kampani, milí priatelia, demokrati, kresťanskí i nekresťanskí! To sa dá zmeniť len v priebehu týchto dvoch nasledujúcich mesiacov. Inak sa pripravme na opozičný disent. Ja sa toho neobávam, my sme v ňom vedeli žiť. Je to nepohodlné, ale naučili sme sa i v ňom postupne zbierať silu. Ale všetci tí, čo si zvykli na lepšie, budú nariekať. Alebo sa nechajú kúpiť.