Na oslave mojej šesťdesiatky mi jeden z mojich starších priateľov, kedysi významný politik, povedal: “Ivan, teraz sa musíš zradikalizovať! To je jedno v čom, ale toto je doba pre vyhranené postoje.” Mám ho rád, ale hlboko s ním nesúhlasím. Asi aj preto sme dnes politicky každý úplne inde.
Spomenul som si vtedy na príhodu, ktorú som kdesi čítal o tom, ako mladý Jean Jacques Rousseau v istom parížskom salóne hovoril, že sa chce zúčastniť súťaže začínajúcich autorov. Zadanie bolo napísať text o tom, ako kultúra zušľachťuje ľudí. Jeden jeho známy, vtedy už významný autor, (ak sa dobre pamätám, bol to Diderot) sa ho opýtal, ako chce túto úlohu poňať. Rouseau mu začal zanietene rozprávať, ako to cíti, ako podľa neho blahodarne kultúra kultivuje človeka. Diderot vraj na to však sucho konštatoval: “Ale to budú písať všetci.” Nádejný, mladý autor sa zamyslel, svoj zámer prehodnotil, a tak sa nejako začal onen známy rousseauovský návrat k prírode. Súťaž vyhral.
Nuž a práve toto vnímam ako nepoctivé. Nikto nemáme licenciu na pravdu. Ale ak chceme zostať sami sebou, ak sa chceme pokojne pozrieť každé ráno v zrkadle do vlastných očí, tak musíme vychádzať vždy z toho, o čom sme vo svojom vnútri naozaj presvedčení. A k tomu nevedú vyhranené, radikálne postoje. Hoci na ich začiatku bývajú ušľachtilé heslá a sú veľkým politickým pokušením, lebo strhávajú masy, ony vedú nielen k neúcte voči skutočnému presvedčeniu a voči hľadaniu pravdy, ale so železnou logikou takmer vždy k vojne medzi občanmi štátu. Jakobíni vo Francúzsku v tom dali celému ľudstvu lekciu, na akú by sme mali pamätať. A ak nám ide aj o budúcnosť národa, nebuďme jakobínmi! A to ani na strane tých, čo si o sebe myslia, že prinášajú pokrok, a ani na strane tých, čo chcú chrániť to, čo podľa nich preveril čas. Lebo radikálov nájdeme tam aj tam. Nehľadajú pravdu, nechcú sa už medzi sebou spravidla ani rozprávať a hľadať čosi spoločné, ale chcú to svoje vnútiť tým druhým.