Cítim nemalú nostalgiu za Československom. Celé generácie mojich predkov, hlavne z Viestovskej strany, bojovali proti odnárodňovaniu v Uhorsku. Spoločný štát s Čechmi sa stal našou záchranou. Brat môjho starého otca za jeho vznik, a neskôr aj obnovenie, so zbraňou v ruke riskoval a nakoniec i obetoval svoj život. Lenže na rozdiel od neho, a aj na rozdiel od mužov, čo stáli pri zrode Československa, Masaryka a Štefánika, neskorší vodcovia tohto pozoruhodného slovanského štátu v Strednej Európe nemali odvahu ho brániť. Dvakrát počas jeho histórie sa československí pohlavári bez boja vzdali a vydali jeho územie a ľud agresorom. Viem, že by mnohí namietali, že sme proti presile nemali šancu. Že by sme to prehrali. Ale napríklad takí Poliaci bojovali, a to aj keď boli viackrát porazení. Rusi a Nemci si roztrhali ich územie tak, že Poľsko dvakrát úplne zmizlo z mapy Európy. Ale zostalo v srdciach Poliakov. A dnes je tu ich vlasť znova. I preto, lebo ju bránili. A mohol by som pokračovať s Fínmi, či Srbmi a v tejto dobe aktuálne s Ukrajincami. Československo bohužiaľ v kritických chvíľach svojej histórie nemalo politickú odvahu sa brániť a zaniklo. Zostala len nostalgická spomienka. Je to veľké memento i pre Slovensko. Ak nadviaže na túto československú tradíciu kapitulantskej politiky, neobstojí. To nie je otázka šikovnosti zahraničnej politiky, ani veľkosti armády, či HDP. Je to predovšetkým vec srdca a odvahy.