Obdivujem výdrž a odvahu Gruzíncov, ktorí bojujú za slobodu svojej vlasti. Vidia, čo Rusi robia Ukrajine. Im napokon okupujú aj časť ich štátu. Po zmanipulovaných voľbách, v ktorých má moc v rukách proruská klika, im dnes padla posledná bašta. Ten parlament, ktorého mandát je pochybný, zvolil prezidenta, známeho svojou kritikou Európskej únie a NATO. Gruzínsky premiér Irakli Kobachidze chce podľa svojich slov zničiť „liberálno fašistickú“ opozíciu. Ale práve liberálne zmýšľajúcich Gruzíncov ani toto nezlomilo.
Prečo sa títo bezbranní ľudia rozhodli čeliť brutálnemu policajnému násiliu i v situácii, keď sa zdá, že už nejestvuje reálna nádej tento vývoj vlastnými silami zvrátiť? Keď im nepomôžu voľby, pretože tým nemožno dôverovať, a za hranicou číhajú ruské tanky. Prečo si ich vlastne vláda, ktorá má už všetku moc v rukách vôbec všíma? A reaguje tak tvrdo? Je to preto, lebo mentalita všetkých tyranov vystupuje proti liberalizmu zo samotnej podstaty svojej mocenskej pozície. Ideologizujú to, čoho sa boja, ako čert kríža. Boja sa slobody. Hrádzu proti liberalizmu stavali už v nacistickom Nemecku, nenávideli ho komunisti, ale rovnako tak niekdajšia inkvizícia, ktorá si úzkostlivo strážila vlastné mocenské pozície. A predsa bojovníkov za slobodu sa nikomu z nich nepodarilo nikdy nadobro umlčať. Lebo druhým menom slobody je dôstojný život. A nikto, ani ten najmenší z nás, nenesie rád, ak sa jeho údel stáva nedôstojným. A tak ani tanky, ani policajné násilie, ani zmanipulované voľby, ani hrozba veľkého konfliktu, túžbu po dôstojnom živote nikdy nadobro neumlčí.
Želám Gruzíncom, ktorí o dôstojný život bojujú, aby im to vydržalo. A nám všetkým, aby sme tomu rozumeli. Tyrani napokon vždy prehrajú.