Pamäť Európy

V európskej politike chcem prispievať k dvom témam, ktorým sa dlhodobo venujem – k bezpečnosti a slobode, v ktorej bude mať každý príležitosť sa uplatniť. Tieto témy sú zásadné v súčasnosti. Otázky obrany a bezpečnosti sú aktuálne vždy, ale osobitne teraz, v čase, keď sa rozohral veľký geopolitický poker, a to dokonca hneď za našimi hranicami. Napriek tomu, pre budúcnosť Európy, a i celého sveta, je veľmi dôležité hľadieť nielen dopredu, ale vnímať i to, z čoho naša súčasnosť čerpá, čo ju zrodilo. Politika, ktorá nenadväzuje na vlastné dejinné skúsenosti, politika, čo stratila pamäť a stará sa iba o každodenné potreby, skôr alebo neskôr stratí ľudský rozmer, a napokon podľahne nejakej krajnosti. Pamäť Európy je možno to najcennejšie, čo Európa má. Iba vnímavosť voči tomu, z čoho sa veľkolepý projekt Európskej únie utvoril, aké historické deje ho splodili, na aké hodnoty nadväzuje, iba takéto historické vedomie môže byť fundamentom sily, schopnosti tvoriť a hlavne ľudského rozmeru i do zápasov budúceho sveta. Aj k tejto téme chcem do európskej politiky prispieť. Nie kvôli dejepisu. Kvôli budúcnosti.

Azda najsilnejším literárnym obrazom, ktorý vypovedá o význame ľudskej pamäte, je hrozná postava takzvaného mankurta v diele kirgizského spisovateľa Čingiza Ajtmatova, ktoré v slovenčine vyšlo pod názvom „Deň dlhší ako ľudský vek“. Mankurti boli vojnoví zajatci, ktorých kruté východné kmene nezabili, ale drastickým zákrokom ich zbavili pamäte. Títo ľudia zostali inak zdraví, výkonní, dokázali tvrdo pracovať, boli poslušní voči svojim dobyvateľom, lebo napokon ani nevedeli, nepamätali si, že to sú ich katani. Vrcholom krutosti tohto umeleckého obrazu je mankurt, čo na príkaz svojho väzniteľa zabije svoju matku. Strata pamäte mu nielen neumožnila ju poznať, ale zatienila mu schopnosť aspoň ľudsky rozpoznať, že zabíjať sa nemá.

Je to umelecká fikcia. Ale žiaden literárny obraz by nebol presvedčivý, keby sa nejakým spôsobom neopieral o skutočnosť. Keby nedokázal pripomenúť čosi, čo v reálnom živote naozaj býva. Mnoho diktátorov by privítalo možnosť vybudovať si armádu poslušných služobníkov bez pamäte, keby to šlo tak jednoducho ako píše Ajtmatov. Ale i keď sa to takým mechanickým zákrokom azda nedá, často sa o to pokúšali svojou politikou. A nerobia to len politickí vodcovia. Koľko je takých ideológov, mediálnych manipulátorov, a i drobných demagógov, čo zdôraznia momentálnu potrebu, strhávajú svojimi návodmi ľudí, a usilujú sa ich odrezať od toho, čo historicky utvorilo ich identitu! To, najcennejšie, čím sú.

Preto je potrebné si pripomínať, z čoho sme vyšli. Treba na to guráž. Pretože sú tu dvaja protivníci. Jedným sú potreby súčasnosti, ktoré sa spravidla nechcú zaťažovať minulosťou a druhým sú naše historické zlyhania. Ak ale týmto protivníkom ustúpime, ak nebudeme mať odvahu vyrovnávať sa s našimi zlyhaniami, tak nebudeme mať silu sa im vyhnúť ani pri riešení súčasných potrieb. A nedopracujeme sa ani k úžasným príkladom odvahy a hrdinstva mnohých ľudí z tej istej našej histórie, na ktorých môžeme byť právom hrdí. Poctivá historická pamäť utvára vedomie pokory voči našim zlyhaniam, ale i hrdosti na skutočné príklady ľudskej statočnosti. Len z takéhoto základu, z takejto poctivej pamäte, možno zápasiť o lepšiu budúcnosť.

Preto chcem i na pôde Európskeho parlamentu hovoriť o politických väzňoch obdobia totalitného štátu. Význam ich utrpenia a ich statočnosti ďaleko presiahol hranice ich domovských štátov. V období studenej vojny sa títo ľudia stali účastníkmi veľkého zápasu o slobodnejšiu a lepšiu spoločnosť. Nie nadarmo sme ich v našom zákone označili za veteránov tohto veľkého dejinného zápasu. Ale to je málo. Väzni svedomia podali svedectvo statočnosti nielen svojim životom v totalitnom režime. Ešte i dnes, v čase slobody, sa im ich niekdajší trýznitelia do očí smejú. Bývalí eštébaci, vyšetrovatelia, prokurátori, sudcovia, politickí funkcionári, ktorí veľmi dobre vedeli, že do kriminálu, alebo dokonca na popravisko, posielali nevinných ľudí, si pokojne užívajú svoje nadštandardné dôchodky. Ich obete, i dnes poväčšinou živoria. Aká to historická skrivodlivosť!

Európa zažila veľa zlého. Len v minulom storočí sa ňou prehnali dve obludné totalitné víchrice. Priniesli veľa ľudského utrpenia, veľa zbabelosti a zla. Ale i nepreberné množstvo príkladov statočnosti, odvahy a odhodlanosti proti zlu bojovať, vzdorovať mu a nepoddať sa mu. Títo úžasní ľudia zažili veľa utrpenia, vydali svedectvo toho najkrajšieho, čo v človeku je. Predovšetkým vďaka nim už nad nami dnes tieto nenávistné ideológie nemajú moc. Ale to neznamená, že nemôžu prísť iné. Iba ak nestratíme zmysel pre naše dejiny, iba ak budeme neustále oživovať pamäť Európy, iba tak sa dokážeme do budúcnosti vyhnúť novým hrozbám.