Včera som sa vrátil z ciest, aby som si už doma pozrel záverečný ceremoniál olympiády. Francúzi nesklamali, čo robia, robia nápadito, určujú trendy, sú skrátka skvelí. Nadchlo to i našich televíznych moderátorov. Myslím si, že odviedli skvelú prácu. Zamyslel som sa však trochu nad tým, keď zaznelo, že tento veľký sviatok športu celého sveta bol plný emócií. Dnes je to móda, vidieť všade emócie. Mať pocity. Ja som začal športovať síce už starší, po päťdesiatke, ale behám pravidelne, mám za sebou dvadsať sedem maratónov. Sú pri tom samozrejme aj emócie. Ale hlavne je to drina. Nezabúdajme na to, zdôrazňujme to, lebo to nám tu u nás trochu (dosť) chýba! Vidím to na každom kroku. I v politike. Všetci vsadili na pocity. V knižkách nášho detstva, v mayovkách, podľa mňa veľmi vtipne ich autor kdesi napísal, že pocity majú iba staré squaw. Indiánsky bojovník by sa nemal nechať zmietať pocitmi. Myslím si, že to bola do života dobrá rada. Lebo od oddávania sa emóciám už nie je ďaleko k hystérii. Keď si čítam správy z dní, keď som tu nebol, a reakcie na ne, tak sa mi zdá, že presne to tu u nás ovládlo verejný život. Hystéria nám ale v našich problémoch fakt nepomôže.