Včerajšie prvé kolo parlamentných volieb vo Francúzsku vyhrala politika vzdoru proti tej štandardnej. Proti tej, ktorá doteraz dominovala u nich, a i vo väčšine štátov Európskej únie, správajúc sa pri tom tak, akoby tu už mala zostať naveky. Pýcha elít je najistejšou cestou k tomu, že ich prevalcuje to, čím často celkom nepokryte pohŕdajú. Najvyššia volebná účasť za posledné desaťročia vypovedá o tom, že francúzsky ľud naozaj zmenu chce.
Štandardná politika má iste neoceniteľnú hodnotu. Ale bolo by chybou označovať víťazstvo Le Penovcov iba pohodlnou nálepkou populizmu, ktorý je dnes na vzostupe. Pretože, ak chce väčšina ľudí zmenu, tak pre politiku, vychádzajúcu zo štandardných politických hodnôt bude oveľa užitočnejšie sa skromne zamyslieť, prečo jej ľudia prestávajú veriť? Ak budú odpovede na otázky, ktoré si štandardná politika často bojí aj položiť, dávať odpovede (často celkom jednoduché) iba strany vzdoru, tak sa potom nečudujme!
Želám Francúzsku, aby hľadalo a aj našlo poctivú odpoveď na základné otázky politiky tejto doby veľkých zmien. Celý demokratický svet ju potrebuje. Nejde v nich totiž o nič iné, ako o to, čo už konštatovalo francúzske Národné zhromaždenie pred 235 rokmi: “…neznalosť, opomínanie, či neúcta voči ľudským právam sú jedinými príčinami všeobecnej biedy a korupcie vlád…” Zástupcovia francúzskeho ľudu vtedy hovorili o ľudských právach, ktoré si však nikto nesmie voľne meniť, upravovať a dopĺňať podľa svojich predstáv a záujmov, ale o právach, ktoré sú prirodzené, neodňateľné a podľa ich slávnej Deklarácie ľudských a občianskych práv aj posvätné. Lebo sa s nimi každá ľudská bytosť má právo narodiť. Nová doba, ale stará pesnička.