„Každý, kto niečo na Slovensku znamená, je teraz na Pohode,“ hovoria niektorí moji kamaráti. A naozaj, na trenčianskom letisku je dnes komunita, ktorá sa cíti byť intelektuálnou a možno v istom zmysle aj mravnou elitou nášho ľudu. A možno ňou aj čiastočne je. Len je na to trochu príliš pyšná. Už sa nevie dočkať, kedy skončí súčasná vládna moc, pretože vládnuť by predsa podľa nej mali tí, čo na to intelektuálne majú.
A zhodou okolností v tento istý deň sa v Starej Bystrici schádza zas iná, asi podobne sebavedomá partia. Tá, čo sa cíti zas byť národnou elitou Slovenska. Hrdo sa hlási sa k niekdajšiemu vyhláseniu našej zvrchovanosti a ona zas odvodzuje svoju legitimitu vládnuť nášmu ľudu z tohto svojho postoja. Veď prečo by mali vládnuť v štáte tí, čo ho nechceli?
Ibaže jedni i druhí zabúdajú, že ak chcú, aby Slovensko, naša domovina, mala budúcnosť, musíme sa tu naučiť žiť spolu všetci. I tí, čo vzhliadajú k Pohode, ako aj tí, čo sa vidia pri vatre zvrchovanosti v Starej Bystrici. A napokon aj mnohí z nás, čo nechceme celkom patriť ani tam, ani tam. A je dobre, že žijeme v pluralitnej demokracii. V nej by sme mali súťažiť predovšetkým o to, kto ponúkne lepšiu terapiu na choroby, ktorými Slovensko trpí. Tu si nevystačíme s tým, že sa niekto cíti intelektuálnou alebo národniarskou elitou. Ale pomohlo by nám, keby niekto začal organizovať festival, na ktorom sa vzájomne začneme bez únavného obviňovania o tejto terapii rozprávať. Som presvedčený, že sa tam potom nájdu aj iné, pekné a užitočné spoločné témy. Na taký festival by som šiel rád.