Vstup do Európskej únie, ktorý si Slovensko dnes pripomína, bol pred 21 rokmi symbolom nášho návratu do civilizovaného európskeho sveta. Tam vyrastali po generácie naši predkovia, kým tú poslednú z nich odtiaľ nevyrval cynický kalkul mocností, ktoré si na sklonku druhej svetovej vojny delili svoj budúci vplyv. Bohužiaľ na náš účet. Tak, ako si to dnes zasa predstavujú páni v Kremli a najnovšie aj v Bielom dome. Náš vstup do Európskej únie urobil bodku za týmto hanebným Jaltským reliktom a stalo sa to pre nás životne dôležité.
Priatelia, nebola to samozrejmosť. Vazalská mentalita ľudí, ktorí sa prispôsobili povojnovému usporiadaniu, priklincovanému ešte neskôr aj sovietskou inváziou v roku 1968, a ťažili z neho výhody pre seba a svoje rodiny, pretrvala aj pád komunizmu. A je prekvapivo mnoho takých, u ktorých trvá dodnes. Keby sa nám to v roku 2004 nepodarilo a zostali by sme mimo Únie, v turbulenciách súčasnej doby by sme sa potácali v pozícii veľmi podobnej, v akej sa nachádzajú viaceré neruské postsovietske štáty.
Ale ani takto sme ešte nevyhrali. Lebo Európska únia čelí veľkému mocenskému zápasu, prebiehajúcemu v dnešnom svete. Únia má veľký potenciál, ale limitované možnosti ho rozvinúť. Môj dobrý kamarát, bohužiaľ už nebohý, Juraj Kohutiar v roku 1998, keď sme na cestu do Únie politicky vykročili, vo svojej knižke „Na západ od Západu“ veľmi presne napísal: „Predstavte si len, čo by dnes znamenali štáty tvoriace Spojené štáty americké, ak by nemali spoločnú federálnu vládu. Predstavme si päťdesiat štátov, každý s vlastnou menou, s vlastnou obchodnou politikou, ochrannými opatreniami, s hraničnými kontrolami medzi susedmi, s vlastnou armádou a s vlastnou zahraničnou politikou. Američania by na svetovej scéne boli len tieňom toho, čo sú. Všetko toto rovnako naliehavo platí i o zjednocujúcej sa Európe…“ Mnohé z týchto ohraničení sa v Únii už podarilo odstrániť. Ale vo chvíli, keď sa veľkí dravci uchyľujú k sile, tá najdôležitejšia Európskej únii stále zväzuje ruky. A, milí priatelia, hádajte čo tomu bráni? Znovu tá vazalská mentalita ľudí, ktorí čerpajú svoje malé výhody z toho, že nadbiehajú kremeľským, a dnes aj americkým imperiálnym chúťkam. Sú takí aj na Západe. Ale na Slovensku je to oficiálna politika. A nie sú to len spanilé jazdy predsedu vlády do Moskvy. Je to aj tupá, či ustráchaná pozícia opozičných strán vo vzťahu k flexibilnému rozhodovaniu, spoločnej európskej zahraničnej a obrannej politike a disponibilným ozbrojeným silám.
A tak sa dvadsať jeden rokov po našom vstupe do Európskej únie vystavujeme riziku, že našim správaním sa z nej urobíme bezmocný spolok štátov na spôsob OSN a skutočná európska politika sa začne formovať paralelne, bez našej účasti. Nie preto, lebo by nás tí západniari nemali radi. Ale preto, lebo si brnkať na spoločné záujmy proste nenechajú. Toto je pre nás dnes životne dôležitá téma, tak ako ňou bola v čase, keď nás označili za čiernu dieru Európy. A budeme zasa tam, kde sme boli predtým, ako sa nám v rokoch 1998 až 2004 podaril pre Slovensko v jeho moderných dejinách strategicky najdôležitejší, priam husársky kúsok.