Základným zámerom vojny, ktorú Putinovo Rusko rozpútalo na Ukrajine je prekresľovanie hraníc. Štátnych, ale aj hraníc vplyvu. Moskva sa tým ani netají. Preto sa táto vojna tak bytostne dotýka aj nás. Preto tomu vlastne tak ľahko rozumieme. A úsiliu o revíziu toho, čo sa stalo v minulosti, rozumejú osobitným spôsobom aj v Budapešti. Ibaže ich túžby siahajú o dosť ďalej do minulosti. Ale to neznamená, že sa nemôžu stať aktuálnymi v dobe, keď sa dostali znovu do pohybu veľké sily usilujúce sa o revidovanie toho, čo si vo svojich ideológiách vykreslili ako svoje národné katastrofy. Keď som však včera večer počúval spokojného Macrona, tak som si uvedomil, že tam ich to zas až tak existenčne netrápi. Iste, jeho súperka bola figúrkou aj na ruskej šachovnici, ale Lotrinsko ani Alsasko im Moskva isto nemá v pláne zobrať. Myslím si, že je čas, aby sa tu sformovalo strategické partnerstvo predovšetkým tých štátov, ktorých sa úsilie o obnovenie imperiálneho vplyvu Kremľu priamo týka. Pre Slovensko, Česko, Poľsko, pobaltské štáty a Rumunsko je vojna na Ukrajine zápasom o to, či jestvuje právo národov vybrať si, kam patria, alebo nie. Je to preto naša spoločná vojna. Bohužiaľ. My sme ju nerozpútali a ani sme ju nechceli. Je preto v našom spoločnom záujme nielen pomáhať v bojových operáciách, poskytovať Ukrajincom humanitárnu pomoc, ale aj urýchlene integrovať túto ťažko skúšanú krajinu do spoločných politických štruktúr. A ak to budú tichí Putinovi spoločníci v EÚ a NATO blokovať tam, tak uvažujme o vytvorení aj paralelnej novej štruktúry z oboch strán hraníc Schengenu. Keď si to spočítate, ono sa tak zrazu v srdci Európy môže v spoločnom boji proti spoločnému ohrozeniu zrodiť nová reálna sila.