V seriáli zamyslení nad tým, prečo je potrebné reformovať kresťanskú demokraciu budeme dnes pokračovať poukazom na to, aký najvýraznejší dôsledok malo to, že sa táto reforma, tak ako ju naštartoval ustanovujúci zjazd KDH v roku 1990, zastavila. A trpí ním dodnes. Všetky vedenia tohto hnutia čelili a čelia dilemám, ktoré majú svoj pôvod vo vnútri politického subjektu. Navonok to potom vyzerá, akoby v najdôležitejších zápasoch doby sedelo KDH tak trochu na dvoch stoličkách. Čo si pamätám, tak u nás vždy naši aktívni členovia frflali, že sa naši lídri nevyjadrujú jasne a mali by absolvovať nejaké komunikačné školenia, aby sa to naučili. Za našich čias sme ich aj absolvovali, ale problém nebol v tom. Lebo nešlo o to, ako veci hovoríme, ale čo hovoríme. Akú politiku naozaj presadzujeme. Lebo to vyzeralo a dodnes vyzerá, akoby sme v tom nemali jasno. A veci často vyzerajú tak, ako to aj naozaj je.
Už prvé stanovy KDH priniesli zárodok tejto politickej dichotómie. Utvorili sa dva orgány, ktoré mali reprezentovať kluby a okresné štruktúry v čase medzi snemami: Rada KDH a Politický výbor KDH. Pôvodná myšlienka bola, že to prvé teleso bude formovať hnutie, ako súčasť vtedajšieho formovania sa celej spoločnosti, ktorá bola po revolúcii v pohybe. A politický výbor mal koncipovať čisto len politiku KDH, ako politického subjektu. Lenže čoskoro sa ukázalo, že jedno teleso sa hlásilo ku koncepcii novej kresťanskej demokracie a v tom druhom prevládali predstavy tej starej, nazvime to zjednodušene: ľudáckej kresťanskej demokracie. A tak, keď s niečím prišla rada, tak to o týždeň politický výbor zrušil, a naopak. Formálne tento stav netrval dlho, ukázalo sa, že strana nemôže mať dve hlavy, ďalší snem stanovy upravil, ale tá dvojaká politika a nezrozumiteľnosť už pretrvala.
Prvou veľkou dilemou bol náš vzťah ku spoločnému štátu s Čechmi. Programové vyhlásenie ustanovujúceho zjazdu KDH sa prihlásilo k federatívnemu Československu, ale predseda KDH Ján Čarnogurský prakticky už v tom čase vyšiel s myšlienkou, že po našom vstupe do európskych štruktúr chceme mať vlastnú hviezdičku. Počas našich rokovaní o budúcom česko-slovenskom usporiadaní sme prišli s ideou štátnej zmluvy, ktorá by transformovala náš štátny zväzok do niečoho podobného, ako bolo usporiadanie Rakúsko-Uhorska po vyrovnaní v roku 1867. Veľká časť našich členov a funkcionárov však chcela viac a ostro vystupovala proti akýmkoľvek kompromisom pri rokovaní s českou stranou. Napokon aj ich zásluhou jediný taký návrh, ktorý sa podarilo s Čechmi napísať, neprešiel v Predsedníctve SNR. Dve koncepcie formovania našej vtedajšej kresťansko-demokratickej politiky sa najlepšie odzrkadlili v kvadratúre kruhu jedného z našich najskvelejších mužov, usilujúcich sa o hľadanie nejakého spoločného stanoviska, Ivana Čarnogurského, keď vyhlásil, že chceme úplne suverénnu Slovenskú republiku v spoločnom federatívnom štáte s Českou republikou. Mimochodom dnes by sme to tak trochu chceli v Európskej únii. Slová znesú všetko.
Ale napokon prišli chvíle, keď bolo treba hlasovať a naši poslanci hlasovali proti Ústave Slovenskej republiky a vo Federálnom zhromaždení ČSFR sme nepodporili ani zánik Československa. O dva mesiace sme sa potom prihlásili k láske a vernosti samostatnej Slovenskej republiky. Ja viem veľmi dobre, ako sa to stalo, bol som uprostred všetkých tých zápasov vo vnútri i navonok, prišli sme o veľkú časť našich veľmi cenných členov, klesli sme z dvadsať na osem percent, ale prežili sme. Ako však tomu mohli rozumieť voliči? Čo sme naozaj chceli? Bola to dilema, do ktorej sme sa dostali preto, lebo naša reforma kresťanskej demokracie sa zastavila. Bolo to predovšetkým vo vnútri hnutia, kde sa bilo staré s novým.
Ďalšie dilemy teraz preskočím. Poďme do súčasnosti. I teraz je KDH v dileme. V mocenskom zápase nechce ísť s Ficom, ale v ideologickom sa stalo jeho spojencom. A nemyslime si, že to hlasovaním o ústavných zmenách skončilo. To hlasovanie otvorilo front nielen voči liberálnym stranám na slovenskej politickej scéne, ale aj voči Európskej únii. Dnes síce naši vedúci funkcionári vystupujú na tribúnach a v médiách ostro proti Ficovi, ale vo vzťahu k európskej politike obhajujú jeho kroky, ktorých konečný zámer nie je ťažké si domyslieť. Je to znovu čosi podobné, ako keď sme boli za zachovanie federácie a zároveň sme blúznili o samostatnej hviezdičke. Nezabudnime, že sú to idey, čím sa vždy zdôvodňuje legitimita moci!
Toto sú to dilemy, ktoré ale nemôže vyriešiť nejaké jednoduché rozhodnutie predsedníctva. Ba ani snemu. Ony sú hlboko zakorenené vo vnútri KDH. Navonok sa môže niekedy zdať, že sme tu len niekoľkí, čo do toho kibicujeme. Alebo len dvaja poslanci, čo nehlasovali za ústavné zmeny, a ani oni nie sú členmi KDH. Ale ono je to hlbšie. Realita je taká, že reforma z roku 1990 sa už čiastočne predsa len stala súčasťou našej straníckej DNA, ale zároveň spomienkový optimizmus za starou kresťanskou demokraciou, ktorá buduje kruhovú obranu usilujúcu sa zachovať zbytky onoho idealizovaného starého sveta, ktorý tu kedysi bol, je zdanlivo mocnejší, strhujúcejší a krátkodobo azda pre oportunistov aj celkom príťažlivý. Ale raz príde čas, keď sa bude treba zasa rozhodovať v dvojkovej sústave: za alebo proti. Ak pôjdeme s liberálmi, budú sa búriť zástancovia starých predstáv o účele kresťanskej demokracie, a ak by sme šli s tými, čo budujú hrádzu proti liberalizmu, tak sa proti tomu napokon postavia tí, čo nezabudli na to, že KDH povstalo zo zápasu o slobodu. Ani jedných, ale ani tých druhých nie je málo. A tak trochu s tým bojujeme každý, kto je srdcom kresťanský demokrat aj vo svojom vnútri.
Preto bude treba reformu kresťanskej demokracie, ktorá započala pri zrode KDH, zavŕšiť. V ďalšom budeme uvažovať, ako by sa to dalo.