Kresťanskí demokrati by na sneme svojho hnutia mali čo najmocnejšie vyjadriť svoju solidaritu s existenčným zápasom ukrajinského národa za svoju slobodu. Štyri roky od začiatku otvorenej, bratovražednej vojny, ktorú rozpútal kremeľský imperializmus, viedli nielen k veľkému utrpeniu jej priamych účastníkov, ale aj k triedeniu duchov na celom svete. Nenechajme sa oklamať farizejskými hlasmi tých, čo odmietajú hovoriť o tom, kto je útočník a kto je obeť, lebo vraj chcú hlavne mier. Nezakrývajme si oči pred tým, že v súčasnom svete, a aj u nás, jesto veľa ľudí, ktorí si hlavne neželajú, aby Ukrajina svoju slobodu ubránila. Ľudí, čo chcú, aby túto vojnu vyhralo Rusko. Niektorí vedome, iní v kútiku srdca a mnohí takí, čo si to nechcú priznať, inštinktívne. Pretože sú to ľudia, čo sa boja slobody.
V tejto vojne totiž nejde o nejaké územné časti nášho východného suseda. A nie je to ani osobná vec medzi Putinom a Zelenským. Táto vojna je súčasťou odvekého zápasu človeka o slobodu. Ukrajina vyhrá, ak si udrží slobodu, aby mohla žiť po svojom. A to sa nepáči vodcom nielen v Kremli. Lebo odvaha a túžba po slobode by sa napokon ukázali ako silnejšie, než sú tradičné ukazovatele vojenskej a politickej sily. Tým, nie nejakou účasťou v NATO či v EÚ, sa cítia naozaj ohrození. Schopnosti slabšieho odolávať hrubej sile a obhájiť si svoje právo, toho sa boja všetci diktátori tohto sveta. A práve toho sa obávajú prívrženci starých poriadkov aj u nás. Balia to do šiat ochrany starých hodnôt, ale v skutočnosti chcú tak získavať a potom chrániť svoju vlastnú moc.
V týchto mojich zamysleniach som s tým začínal: Kresťanskodemokratické hnutie vzišlo zo zápasu o slobodu. Je to najdôležitejšia politická hodnota, o ktorú kresťania bojovali už v čase neslobody. Preto solidarita s každým, koho chce niekto zotročiť, je výsostnou povinnosťou hnutia, akým sme nielen kedysi boli, ale dúfam, že stále ešte sme. A mali by sme na sneme zájsť ešte ďalej. Okrem solidarity voči obrancom slobody v ťažko skúšanej Ukrajine, by sme mali vyjadriť aj naše vlastné politické a aj ľudské odhodlanie brániť i našu vlastnú slobodu, ak na ňu ktokoľvek rukou kradmou siahne! Nechceme už vo svojej politike nadväzovať na kapitulantskú mentalitu Mníchova, či Moskovských protokolov alebo aj súčasných mocipánov, čo hlásajú, že „každý okupant raz odíde“. Chceme našu vlasť pripravovať, že ak raz nastane taká situácia, našu slobodu budeme brániť!