Svojich priateľov, s ktorými sa stretneme na sneme KDH koncom budúceho týždňa by som rád upozornil na jednu veľmi rozšírenú, pohodlnú ilúziu. Týka sa pozície Slovenska v rodine európskych štátov. Mnohí si totiž dnes myslia, že stačí, ako po budúcich voľbách nebude Fico schopný zostaviť vládu, vznikne iná, bez neho, a dôvera v Slovensko sa automaticky vráti.
Mysleli sme si to tak trochu aj pred voľbami 1998. Mečiar nás vtedy doviedol do povestnej „čiernej diery“ a keď sa nám podarilo ho poslať tam, kam patril, očakávali sme rýchle prijatie do NATO (kde naši susedia už boli) a samozrejme aj do Európskej únie. Lenže dôvera sa ľahko stratí, ale na jej opätovné obnovenie je potrebný čas, a hlavne skutky. Nestačí jedno politické víťazstvo. Bill Clinton nám dvom s Dzurindom to v novembri 1999 vo svojej Oválnej pracovni povedal celkom otvorene: „Chlapci, ušiel vám vlak.“ Bolo treba vládnuť štyri roky vo veľmi ideologicky aj politicky širokej zostave, robiť bolestivé reformy a museli sme byť úspešní ešte aj v ďalších voľbách v roku 2002. Až potom padli tie kľúčové rozhodnutia a o dva roky sme sa stali členmi oboch exkluzívnych klubov západnej civilizácie. Môžete samozrejme namietať, že teraz tam už sme, takže keď to Fico už nebude kaziť, tak sa všetko znovu napraví. Lenže Európska únia ani NATO nie sú navždy dané, nemenné štruktúry, zabezpečujúce svojim členským štátom pokoj a blahobyt. Vyvíjajú sa, tak ako sa vyvíjajú vzťahy európskych štátov medzi sebou a aj voči štátom ostatného sveta.
Od rozpadu Rímskej ríše sa na území nášho kontinentu už nevytvoril žiaden centralizovaný superštát, taký, akými boli (a čiastočne stále sú) viaceré východné despocie, ale ani ako sú aj demokratické Spojené štáty Americké. V Európe za tisíc päťsto rokov bolo mnoho štátov, ktoré zápasili o svoje záujmy a predstavy. Zároveň však v tomto dynamizme vždy jestvovali aj niektoré vitálne dôležité spoločné záujmy, ktoré predstavovali ich spoločnú, európsku identitu, založenú však nie na „organizovanom násilí“, ako Marx nazýval štát, ale skôr na dynamickej rovnováhe. Dlhodobo je to jej výhoda, nie brzda, ako sa často domnievajú mnohí, čo nevidia za roh horizontu najbližších volieb. V Európskej únii dosiahla táto rovnováha vysoký stupeň integrácie spoločných záujmov. Ale i vinou súčasného Slovenska naráža na relatívne rigidné vnútorné usporiadanie. Rusko rozpútalo na Ukrajine vojnu, vyhráža sa ostatnej Európe, náš kľúčový spojenec za Atlantikom prepadol sebeckej a nevypočítateľnej politike, svet denne prináša i ďalšie vážne výzvy a spoločenstvo európskych štátov na ne musí reagovať. A bude reagovať. Ak to nepôjde v Únii, budú to robiť štáty mimo nej.
Tento vlak sa už vlastne rozbehol a my v ňom nesedíme. Milí priatelia v KDH, mali by sme premýšľať, ako sa doň zasa vrátiť. Nebude to automatické a nebude to hneď. Aké výzvy to prináša pre politiku nášho hnutia? Po prvé, najhlbšou príčinou, ktorá Ficovu politiku vzďaľuje od Európy je mentálny rozdiel. Preto, milí kresťanskí demokrati, s ním už v rovine mentálnej spolupracovať nesmieme. Teda v rovine predstáv a názorov o svete. V rovine ideologickej. Už to nerobme, lebo sa ani my už nestaneme dôveryhodnými! Po druhé, začnime sa konečne pripravovať na to, aby sme boli schopní vládnuť s ostatnými proeurópskymi stranami, ktorých mentálny svet je síce proeurópsky, ale je v iných veciach tiež odlišný od toho nášho. Aké reformy budeme schopní s nimi spoločne vykonať? A napokon po tretie, musíme byť pripravení obhájiť a obrániť Slovensko, keď bude treba.
Jedna z najväčších autorít vojenského umenia novoveku Carl von Clausewitz píše brilantne o dôvodoch, prečo sa v osemnástom storočí v dynamickej rovnováhe európskych štátov neudržalo Poľsko a zmizlo (na dvesto rokov) z mapy Európy. Píše, že tento štát pred svojim zánikom prestal hrať akúkoľvek významnú politickú úlohu. „Bolo nemožné, aby sa vo svojom stave udržal medzi ostatnými… Neusporiadaný štátny život a ich nesmierna ľahkomyseľnosť šli ruka v ruke a tak sa potácali k priepasti… Pojem samostatného, navonok zomknutého štátu už vôbec nejestvoval… Keby toho všetkého nebolo a keby bolo Poľsko štátom schopným obrany, tak by sa tri mocnosti tak ľahko nepustili do jeho delenia a tie mocnosti, ktorým by mohlo najviac ísť o zachovanie Poľska…, by mohli celkom inak prispieť k jeho zachovaniu. Ale ak sa má o zachovanie štátu starať len niekto zvonka, žiada sa samozrejme príliš mnoho…“ Nepripomína vám to niečo?
Sú to veľmi vážne slová. Lebo Slovensko doviedla politika súčasnej vlády na dosť podobnú trajektóriu, na akej sa nachádzal pred tristo rokmi náš severný sused. A vieme, kto by mal na delenie Slovenska zálusk aj dnes. Preto tu nejde, milí priatelia, o to, aké percentá bude mať KDH vo voľbách. Tu ide o budúcnosť našej vlasti.