Začína posledný týždeň pre snemom KDH, od ktorého voliči, ktorých nezaujímajú naše vnútrostranícke pletky, právom očakávajú, že bude hľadať predovšetkým odpovede na otázky, ktoré trápia súčasné Slovensko. Podľa mňa sú tri životne dôležité, a ak politické strany nebudú mať predstavu, ako ich riešiť, zotrvačnosť dejov z minulosti už nebude stačiť. Zanikli aj veľké ríše. Väčšinou práve preto, lebo nedokázali riešiť vitálne potreby svojej štátnej existencie. Prvou z takýchto tém dnešného Slovenska je postupný rozklad štátu. Ako ho zastaviť a ako z toho von?
Už to nevidí iba ten, kto to vidieť nechce. Stále viac vecí, ktoré boli od nepamäti samozrejmosťou, prestáva fungovať. Nemáte si kde kúpiť lístok na vlak, lebo na stanici zrušili pokladňu, a ani vo vlaku vám ho nikto nepredá, lebo si ho máte kúpiť cez internetovú aplikáciu. Lenže nemáte povinnosť mať mobil, ani dáta, ani internet. Drobnosť, ale z takých drobností sa skladá každodenný život. Nedávno som si vybavoval dôležitý doklad, splnil som všetky podmienky, úradník mi povedal, že sa mi ozvú, štátny orgán mal na vybavenie zákonnú lehotu mesiac. Uplynul a nič. Čakal som ďalšie dva, a potom som tam zavolal. Mrzutým hlasom mi povedali, že to tam predsa už dávno mám vybavené. Neunúvali ma o tom informovať. Iste si pamätáte na dobu covidu, keď celý štátny aparát musel visieť na sociálnych sieťach, aby sa dozvedel o životne dôležitých rozhodnutiach príslušných (a niekedy možno aj nie celkom príslušných) orgánov. Klasický spôsob administrovania štátu bol možno byrokratický a zdĺhavý, ale mal svoju logiku. Bolo jasné, kto je za čo zodpovedný, aké sú sankcie za porušovanie povinností, a jestvovali v ňom opravné mechanizmy. Tu sa s azda aj ušľachtilým zámerom zjednodušiť a urýchliť vybavovanie vytvoril chaos. Nevidím tu jasnú víziu nikoho, ako vrátiť poriadok do spravovania verejných vecí. Nedivme sa potom, že všetko chátra, nikto nič poriadne nedodržuje, ak sa takto správa štát. A správa sa tak preto, lebo jeho hlavní nositelia politiky, politické strany, uprednostňujú otázku, ako sa dostať k moci, pred tým, ako budú riadiť štát, keď ju získajú.
Za týmto chaotickým rozkladom fungovania správy štátu však je ešte hlbší proces, ktorý je bohužiaľ globálnejším, než len našim slovenským. Ale na Slovensku sme v ňom virtuózi: ekonomická bezradnosť. Rastúce zadlžovanie (uplácanie súčasných voličov peniazmi budúcich generácií), sociálny štát pre bohaté korporácie, obrovská akcelerácia príjmových nerovností, legalizovaná nespravodlivosť hospodárskeho života, vychádzajúca z privilégií, ktoré niektorým hráčom poskytuje náš právny poriadok a nedostatok odvahy politických hráčov hľadať nápravu. Tak plátajú, a hľadajú ako by zobrali, aby to vyzeralo, že dávajú. Nevidím tu žiadnu výraznú politickú stranu, ktorá by mala jasnú víziu národohospodárskych reforiem. Tu nebude stačiť iba poraziť Fica. A ak tu nebude jestvovať jasná, reformná odpoveď, čo s tým, tak ten rozvrat bude pokračovať. Je len málo príkladov toho, ako v minulosti aj formálne štáty zbankrotovali, ale úplne presne sa dá popísať, ako vyzerajú dôsledky situácie, ktorá pre normálnu obchodnú spoločnosť znamená bankrot. Toto ohrozuje samotnú podstatu našej štátnej existencie.
Myslím si, že pre politiku kresťanských demokratov podstatne dôležitejšie než sa strachovať o akýsi monopol svojej ideologickej identity, je hľadať jasnú odpoveď na tento rozklad správy verejných vecí a ekonomiky. Nie kvôli percentám vo voľbách. Kvôli tomu, aby sa na Slovensku dalo dôstojne žiť.