Ďalšou otázkou, zásadne dôležitou pre prežitie Slovenska, ktorou by sa mal zaoberať snem KDH v sobotu, je ako vrátiť našu krajinu do hlavného prúdu demokratických krajín. Sme síce stále členskou krajinou Európskej únie a NATO, ale žijeme v dynamickej dobe, ktorá utvára celkom nové, zatiaľ menej formálne spojenectvá, založené predovšetkým na tom, že ich tvoria štáty, ktoré si dôverujú. A prvoplánovo to je teraz náš aktuálny problém. Stratili sme dôveru našich demokratických spojencov. Tak, ako sa to stalo už raz v našej minulosti, i teraz sme sa svojou zahraničnou politikou, a hlavne nezodpovednou rétorikou predsedu vlády, fakticky ocitli na zlej strane najväčšieho vojnového konfliktu od druhej svetovej vojny. Pritom formálne na tú druhú stranu nepatríme. Dôvera medzi partnermi sa buduje skutkami: úsilím si rozumieť a podporiť sa vtedy, keď to partner potrebuje. Iba tak sa stáva partner niekým, na koho sa dá spoľahnúť. Kto sa však, a v čom, môže v súčasnosti v Európskej únii spoľahnúť na Slovensko?
Do tejto pozície nás zaviedla štvrtá Ficova vláda. Tie jeho tri predchádzajúce akceptovali medzinárodnopolitický konsenzus, ktorý dovtedy na Slovensku prevládal. Súčasná vláda tento konsenzus zahodila za hlavu. A tam je vlastne jadro tej slepej uličky, do ktorej nás vmanévrovala. Podstata toho, čo ohrozuje dokonca našu štátnu existenciu. To, že sa niektoré Ficove postoje nepáčia v Bruseli, či v metropolách našich spojencov, je v demokracii vlastne normálne a naši partneri by sa s tým mali vedieť vyrovnať. Aj u nich občas vyhrajú veľmi čudné politické postavy a vedia ostatným „pokaziť hru“. A ak po budúcich voľbách bude iná vláda, tak i Slovensko bude v týchto štruktúrach zasa vystupovať inak. Ibaže problém sa už stal hlbším. Konsenzus v orientácii našej zahraničnej politiky, o ktorý sme prišli, totiž znamenal odpoveď nášho ľudu na základnú štátotvornú otázku, kam ako národ vlastne patríme. A kam chceme patriť, i keby nám to niekto zvonka zasa chcel nadirigovať silou inak.
Politické zápasy po revolúcii boli o podobe štátu, o budúcnosti štátnej existencie Slovákov a Čechov, o forme transformácie ekonomiky, ale v jednom sme sa nehádali. Totiž, že patríme k civilizácii Západu. Mečiar síce údajne povedal, že keď nás nezoberú na Západe, pôjdeme na Východ, ale bola to asi skôr taká hrubá rétorická poznámka, ako reakcia na to, že sa jeho politika našim západným priateľom prestala páčiť. S Ruskom trochu koketoval, ale bolo to vtedy iné Rusko, ako je teraz. Keď však došlo na lámanie chleba, referendum o vstupe do EÚ podporil. Štvrtá vláda Róberta Fica však už vyrástla z deštruktívnej politickej ideológie, ktorá tento konsenzus v hlavách más svojich voličov trvale spochybňuje. A to, čo spôsobila, to sa automaticky nezmení, milí priatelia, ani keď SMER prehrá budúce voľby. Zostaneme i naďalej rozorvaní, pretože tu milióny ľudí budú vidieť v západnej civilizácii prízrak, aký o nej maľujú jej nepriatelia na východe, a dnes čiastočne i za oceánom. Európske národy, ktoré túto civilizáciu už po vyše dve tisícročia tvoria, sú hrdé, tvorivé, bojovné (často i proti sebe), ale v zásade dobre rozoznávajú, kto do tejto civilizácie patrí, a kto je votrelec. Politickej ideológii, na ktorej stojí súčasná vláda, sa celkom darí vytvárať obraz votrelca, čo do tejto rodiny nepatrí.
Vravím to veľmi vážne a nerád. Fico má na to asi veľmi pragmatické dôvody, o ktorých tu nechcem špekulovať. Ale ideologicky mu v tom i niektoré tendencie u nás, v KDH, trochu pomáhajú. Tú averziu voči „skazenej“ európskej civilizácii, ktorá zaznievala v zápasoch o novelu ústavy minulý rok, o ktorú opiera Putin svoju politiku voči Západu, tú v istej, azda umiernenej podobe, možno cítiť aj v našich radoch. Mali by sme o tom otvorene hovoriť, lebo to nie je iba otázkou volieb a politiky, ktorú robia na Hlbokej ulici v Bratislave. Ak chceme ako štát prežiť, potrebujeme sa vrátiť k tomu konsenzu, s ktorým sme vznikli. A to bude vyžadovať oveľa hlbšiu prácu, než zvládnuť najbližšiu volebnú kampaň.