Priority brannej a bezpečnostnej politiky

konferencia1

Vystúpenie na ôsmej programovej konferencii KDH „Výzvy pre slovenskú zahraničnú a bezpečnostnú politiku“ 4.11.2015

Milí priatelia,

aktuálne bezpečnostné výzvy dnešného sveta by mali i taký štát, akým je naše Slovensko, viesť predovšetkým k prehodnocovaniu celkových priorít našej politiky. Viac ako dvadsať rokov sme sa cítili tak trochu v závetrí. I keď sa bojovalo na Balkáne, čas od času sme sledovali teroristické útoky, neskôr prišiel Afganistan, Irak a ďalšie ohniská napätia a konfliktov, všetko to bolo ďaleko. Bezprostredne sa nás to akoby ani netýkalo. Až sa zrazu začala ukrajinská kríza. Tesne za našimi hranicami. To už nemôžeme povedať, že sme úplne mimo. A nejde len o energetické hrozby. Dostali sme sa priamo do stredu zúrivej informačnej vojny. A akoby už to nebolo dosť, do Európy sa valia státisíce utečencov. A nevieme, ako sa s tým v dlhodobejšom meradle vyrovnať. Ani ako Európa, a už vôbec nie ako Slovensko.

Otázky bezpečnosti štátu sa stávajú znovu základnými otázkami jeho existencie. Ak boli základné tézy našej brannej a bezpečnostnej politiky v uplynulých dvoch desaťročiach viac menej „povinnými cvikmi“, pretože suverénny štát by mal mať nejakú armádu, a naša účasť v západných bezpečnostných štruktúrach mala viac symbolický význam vyrovnávania sa s našou komunistickou minulosťou, než praktická potreba obrany našej vlasti, tak dnes sa tieto základné otázky stávajú zrazu veľmi naliehavými. A dostávajú sa i do centra zápasov o naše ďalšie smerovanie. Nezatvárajme si pred tým oči! Aby sme nezostali v zápasoch dnešného sveta lacnou korisťou pre kohokoľvek, musíme sa o tieto politické priority aj pobiť.

Prvou prioritou našej bezpečnostnej politiky musí byť cieľavedomé budovanie nášho vlastného odhodlania brániť sa. Čeliť hrozbám dnešného sveta. Machiavelli píše, že „otázka slobody je pre každý národ životne dôležitá, celkom zásadná a je vecou všetkých.“ („Úvahy o vládnutí a o vojenství“ Naše vojsko 1987, str.210) To nebude možné ak sa nedokážeme zbaviť pokušenia, že ak bude zle, tak sa vždy radšej podvolíme. Duch pacifizmu a ustupovania priviedol Európu i do svetovej vojny.

Žijeme v globalizovanom a otvorenom svete. I v ňom však stále platí, že základnou úlohou štátu (niektorí dokonca hovoria, že jedinou), je vytvoriť pre svojich občanov prijateľný bezpečnostný štandard. Nejestvuje štát, ktorý by to dokázal bez akejkoľvek spolupráce s inými, a podľa mňa nejestvuje ani štát, ktorý by sme mohli označiť za suverénny, ktorý by to zvládol celkom bez vlastných síl. Branná a bezpečnostná politika každého štátu je založená na kombinácii vlastných síl a spojeneckých zväzkov. Vo svetle aktuálnych bezpečnostných výziev dnešného sveta tieto priority strácajú už povahu akýchsi „povinných cvikov“ či symbolického sa rozžehnania s minulosťou, ale stávajú sa naliehavou potrebou pre budúcnosť nás a našich detí.

Je veľkým požehnaním a skvelým dôsledkom revolúcie z roku 1989, že sa Slovensko mohlo o týchto dvoch základných kameňoch svojej bezpečnostnej architektúry rozhodovať slobodne. Jeho predchodca, Československo, túto slobodu stratilo zlyhaním spojeneckých záruk Mníchovskou dohodou v septembri 1938 a následnou stratou vlastného odhodlania brániť sa. Od tých čias, až do pádu komunistického režimu, už túto možnosť nemalo. O to viac by sme práve v súčasných podmienkach mali vnímať hodnotu onoho strategického rozhodnutia, ktoré sme v začiatkoch našej slobodnej existencie urobili.

Všetky vlády od roku 1993 doteraz, deklarovali za základné piliere svojej predstavy, ako zabezpečiť pokojný život našich občanov, kombináciu našej účasti v kolektívnych bezpečnostných štruktúrach Západu a vlastnej, i keď pomerne skromnej sily. Žiadna vláda sa neprihlásila k inej bezpečnostnej orientácii Slovenska. A to je dobre.

Hlavným garantom našej bezpečnosti sa tak stala spojenecká zmluva NATO. Súčasné bezpečnostné výzvy s novou naliehavosťou požadujú, aby v nich spojenci naozaj boli spojencami. Ide o zásadnú prioritu našej politiky, pri ktorej neslobodno vajatať. Musíme vedieť a našim občanom neustále vysvetľovať by prečo je tak dôležité, aby sme boli súčasťou Západu, a že z toho vyplýva, kto sú naši spojenci. My ich potrebujeme, a to aj preto, lebo iná realistická alternatíva obrany našej slobody nejestvuje.

Ale všeobecná deklarácia spojenectva a podpis na papieri spojeneckej zmluvy, to zďaleka nestačí. Osobitne v kritickej situácii takéto formálne spojenectvo často neunesie ťarchu ohrozenia. Tu sa nepohybujeme na poli právnických formulácií. Bezpečnostné spojenectvo funguje iba vtedy, ak za ním stojí reálna sila. Ak každý, hlavne ten, kto by si inak trúfol, musí zvažovať, či si to môže dovoliť a napokon dospeje k presvedčeniu, že nie. Takúto silu už v roku 1938 Hitler za spojeneckými zmluvami, ktoré malo Československo uzavreté, nenachádzal. Víťazi prvej svetovej vojny prepadli pacifizmu a zanedbali rozvoj svojich ozbrojených síl.

Severoatlantická aliancia podľa môjho presvedčenia ešte takúto silu má. Nie kvôli podpisom na Washingtonskej zmluve, ale preto, lebo za touto alianciou stoji nepredstaviteľná vojenská a ekonomická sila Spojených štátov. NATO funguje vďaka USA. Bez nich by neznamenalo nič. Kým si môžeme slobodne vybrať, je v našom životnom záujme byť spojencom Spojených štátov. Nielen preto, lebo USA nemajú v našom regióne žiadne záujmy, ktoré by boli na náš úkor, ale hlavne preto, lebo USA sú rozhodujúcou vojenskou, ekonomickou a stále i politickou silou dnešného sveta, a napriek tomu, že ich celý svet (často i jeho spojenci) kritizuje, sú demokratickým štátom. Žiaden významnejší bezpečnostný problém sveta sa za posledných 100 rokov nevyriešil bez nepriamej, ale väčšinou i priamej pomoci USA. Ak by sme naše spojenectvo so Spojenými štátmi v oblasti bezpečnostnej politiky podcenili, zostala by naša nádej v ochranu spojeneckých štruktúr vyplývajúca len z toho, že sme signatárom zmluvy, na slabých základoch.

Niektorí vidia budúcu bezpečnostnú štruktúru v európskej integrácii.  Európska únia by sa azda naozaj raz mohla stať oveľa bezprostrednejším garantom bezpečnosti svojich členov, avšak sotva v podobne, v ktorej sa nachádza dnes. Utečenecká kríza, energetické vydieranie Ruska, situácia na Ukrajine, sú jasným svedectvom toho, že Únia na riešenie týchto, stále len čiastkových bezpečnostných problémov nemá dostatočne silné nástroje a ani politickú pevnosť, ktorá by jej dovolila ich rozhodne riešiť. Hybridná ústavná štruktúra Únie pozostávajúca viac z konfederatívnych ako federatívnych prvkov z nej vytvorila organizmus, ktorý v najdôležitejších otázkach svojej existencie nemusí byť schopný prijať rozhodnutie. Teraz budem prezentovať moje osobné presvedčenie vychádzajúce z premýšľania o bezpečnostných potrebách súčasnosti, nie je to oficiálny postoj KDH. Spomeňme si, ako zásada absolútneho veta doviedla poľskú spoločnosť k strate štátnosti na dve storočia a americké kolónie po desaťročnom koketovaní s konfederačným usporiadaním sa napokon rozhodli pre federáciu. A vytvorili tak akcieschopný a mocný štát. Žiadna konfederácia, ani žiaden obdobný hybrid v známej histórii nikdy neprežil. Zdá sa mi, že to nikto nechce povedať, ale kým sa usporiadanie Európskej únie nezmení na štát, na federatívnu štruktúru, tak sa naša viera v jej úspech voči globálnym bezpečnostným výzvam dnešného sveta nemá veľmi o čo opierať. Kým to tak nebude, tak Európska únia nebude schopná vyriešiť žiaden významnejší bezpečnostný problém, lebo sa na tom proste jej členovia nikdy nedohodnú.

Na záver sa vrátim k tomu, s čím som začal. K našej vlastnej schopnosti brániť sa. Máme dnes malú profesionálnu armádu, ktorá akoby si žila svojim vlastným životom a obyvateľstvo prakticky bez akejkoľvek prípravy a asi i bez toho, aby bolo naozaj odhodlané a spôsobilé čeliť možným ohrozeniam.

Samotné ozbrojené sily majú svoje problémy, málo peňazí, mnoho koncepčne nedotiahnutých otáznikov, ale napriek tomu, naši vojaci na misiách získavajú cenné skúsenosti, mnohí pôsobia tak, že na nich môžeme byť hrdí, a nazdávam sa, že pri dobrom vedení a velení, môžu byť jadrom našej vlastnej obranyschopnosti i v nových bezpečnostných podmienkach.

To, čo nás však odzbrojuje a oslabuje sú dva nebezpečné javy: informačná vojna a formovanie sa akýchsi súkromných armád. Okrem prehlbovania spojenectva so Západom a otázky kybernetickej bezpečnosti, o ktorej tu už bola reč, treba priority bezpečnostnej politiky štátu zamerať predovšetkým sem.

Súkromné armády sa objavujú spravidla veľmi nenápadne. Ako ochrany kadejakých záujmov, ľudí, skupín, ako športové kluby, či prázdninové tábory. Tu by malo byť aktuálnou a naliehavou prioritou štátu, rozhodne tomu čeliť. Garantom bezpečnosti obyvateľov musí zostať štát. V dnešnom svete sa rozličné polovojenské skupiny stávajú vážnym bezpečnostným rizikom, a na mnohých miestach i bojujúcou stranou. Výsledkom je destabilizácia štandardných štátov a neznesiteľný život ľudí na územiach, kde takéto jednotky operujú. Toto je treba potláčať už v zárodkoch.

Informačná vojna smeruje priamo do hláv našich ľudí, spochybňuje naše spojenecké vzťahy, našich spojencov, roznecuje hlavne antiamerikanizmus a vplýva na voličské správanie sa našich občanov tak, aby sa potom politici, uchádzajúci sa o ich hlasy, správali zbabelo. Čo by bol Hitler, a jeho propagandistické štáby boli dali za to, keby mali k dispozícii sociálne siete a dostali sa tak priamo do obývačiek amerických domácností!

Tomuto sa treba veľmi cieľavedome brániť. Odhaľovať nepravdy, nedôslednosti a podsúvaného ducha pacifizmu. Iste, každý by rád žil vo svete bez napätí, ale treba skúmať a hľadať realistické možnosti, ako sa dá prežiť v tomto svete, v ktorom naozaj žijeme. Čeliť informačnej vojne nevyžaduje tak veľké zdroje, ako nové zbraňové systémy. A pritom to môže byť oveľa produktívnejšie, pretože tento zápas sa odohráva práve tam, kde sa vojny vyhrávajú a prehrávajú, totiž predovšetkým v mysliach ľudí.

A na záver chcem zdôrazniť, že nové výzvy, i tie bezpečnostné, prinášajú nielen ohrozenia, ale s nimi sa vždy otvárajú aj nové príležitosti. Práve povaha dnešného bezpečnostného prostredia utvára neraz veľké možnosti i pre tých, čo sú podľa klasických meradiel príliš malí, či slabí. Práve pre takýchto je nový svet šancou, aby ukázali, že kvalita je viac ako kvantita. Duch viac ako materiálne hodnoty. Úspešní budú tí, čo dokážu nový svet i s jeho rizikami a príležitosťami rýchlejšie pochopiť, presnejšie na ne reagovať, a podľa môjho presvedčenia, predovšetkým tí, čo si v tom všetkom chaose, ktorý sa na nás valí, zachovajú aj silu odvážneho a mravného rozhodovania konať. A keď to bude nevyhnutné, aj bojovať.