Reformu kresťanskej demokracie, ktorú sme začali po revolúcii, by sme mali dokončiť!

Aby sa kresťanská demokracia stala spoľahlivým a užitočným partnerom na ceste k lepšiemu svetu, potrebuje reformu. Táto reforma by sa mala týkať tak nášho kresťanstva, ako aj nášho občianskeho zmyslu pre demokraciu.

Cirkev to vie už po dve tisícročia. Vždy keď trochu zaspí, musí dobiehať. A hľadať nové formy pre to, aby Boží duch prinášal človeku oslobodenie. „Ecclesia semper reformanda,“ je stará múdrosť, o ktorej vieme, ale nie vždy sa jej máme odvahu držať. Tú stále aktuálnu reformu priniesol pred šesťdesiatimi rokmi Druhý vatikánsky koncil. Ako kresťania by sme sa v občianskom živote už mali zbaviť toho predkoncilového zápasu proti všetkému, čo prináša nový život spoločnosti. V ideológii a v politike to bol od polovice 19. storočia hlavne boj proti liberalizmu. Staré kresťanské strany zrodené z tohto boja v ňom prehrali prakticky všetky zápasy. A viackrát zlyhali spoluprácou s diktátormi, ktorí ich vždy vedeli ulapiť do svojej pasce, pretože všetci tyrani, bez ohľadu na to akí, ak mali z niečoho naozaj strach, tak to vždy bolo z liberálnej mentality.

Mali by sme si veľmi pozorne znovu prečítať základný dokument koncilu o Cirkvi v súčasnom svete. Začína slovami „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci…“ Od budovania kruhovej obrany strážcov pokladu by sme mali prejsť k nádhernému obrazu pápeža Františka, ktorý nás, kresťanov, vyzýval, aby sme boli pre zranený svet poľnou nemocnicou. Toto by mal byť program pre skutočne kresťanský postoj voči svetu tejto doby. Ozajstná koncilová reforma kresťanstva v našich srdciach, a hlavne v našich skutkoch, ako občanov, je ešte pred nami. Potrebujeme ju. Nie preto, aby sme my, čo sme združení v politickej strane, ktorá sa hlási ku kresťanstvu, boli vo voľbách úspešnejší, ale preto, lebo ju očakávajú od nás naši bratia a sestry na Slovensku a v tomto svete. Radostné a milosrdné posolstvo nášho Majstra má potenciál prinášať lepší život všetkým. Kultúrne vojny ho nemajú.

A potrebujeme aj reformu nášho postoja voči demokracii. Nesmie byť našim zámerom vnucovať ľuďom to, čo si azda myslíme my, že by bolo pre nich dobré. Oni to často vidia a môžu vidieť inak. Každý občan má právo na vlastný pohľad, na vlastné svedomie, a aj na svoju vlastnú hrdosť. Musíme sa naučiť rešpektovať, že fundamentom demokratickej spoločnosti je jej pluralita. Žijeme v nej rôzni a je to tak dobre. Obohacuje to všetkých a dáva to dynamiku jej rozvoja. Nechcime, aby sme boli všetci rovnakí!

Bol som pred pár rokmi účastníkom jednej verejnej panelovej diskusie a v jej závere sme dostali všetci účastníci otázku, v čom vidíme štátnu ideu Slovenskej republiky. Môj mladý spoludiskutujúci, vzdelaný a iste poctivo veriaci kresťan, hrdý konzervatívec, odpovedal, že by to mala byť idea katolíckeho štátu. Asi preto, lebo sa k tomuto vierovyznaniu hlási väčšina. Priatelia, tak toto je presne tá stará, predkoncilová mentalita. Tragická vo svojich politických dôsledkoch, lebo nechce uznať, že skutočná vláda ľudu stojí a padá s úctou pred tým, že sa vo svojom pohľade na svet líšime. Neoživujme túto mentalitu! Nie je zlučiteľná so skutočnou demokraciou. I keď máme svoju vieru, a je pre nás cenná, spomeňme si na slová v evanjeliu, že Duch Boží vanie kade chce. Nemáme na toto vanutie patent. A preto demokracia, teda vláda ľudu, nemôže stratiť úctu pred tým, ako sme rôzni. Ani u tých, čo sú v menšine. A mali by sme byť príkladom takejto plurality aj vo vnútri našich vlastných štruktúr. Politických, a ako verný syn cirkvi, ktorej krst som kedysi dostal, si myslím, že aj náboženských.

Po Novembrovej revolúcii sme sa usilovali položiť základy novej kresťanskej demokracie. Takej, čo túto demokratickú transformáciu bude mať už vo svojej kolíske. Lenže sa ukázalo, že staré myslenie, návnady a vzory z hlbokých predkoncilových a osobitne aj našich slovenský ľudáckych koreňov sa nestratili. Prenikajú do jej politiky a spochybňujú, na ktorej strane hlavného mocenského zápasu vlastne takáto kresťanská demokracia je. V pluralitnom štáte bez dôslednej premeny tejto mentality nebudeme dôveryhodným partnerom ostatných demokratov. Sami totiž nebudeme naozaj demokratickí. Reformu, ktorú sme pred tridsiatimi šiestimi rokmi začali, by sme mali dokončiť!