Predseda vlády Robert Fico v dnešnom rozhovore pre TA3 naznačil, že nie príliš verí solidarite silnejších štátov, našich spojencov, pokiaľ by sme museli brániť našu vlasť. A odvolával sa na skúsenosť z udalostí, ktoré v roku 1938 vyvrcholili mníchovskou zradou. Je to vážna pochybnosť. Lebo doktrína obrany Slovenskej republiky stojí práve na viere v to, že solidárne záväzky, vyplývajúce z obrannej zmluvy NATO, sa v prípade napadnutia plniť budú. Ak túto vieru stratíme, musíme uvažovať o obrane nášho ľudu a nášho územia úplne inak, ako doteraz. A vynakladať na to oveľa viac materiálnych, a hlavne ľudských zdrojov.
V jednom má ale Fico podľa mňa pravdu. Jedna vec je právny záväzok, a druhá vec je ochota ho naplniť, ak by takáto situácia zrazu naozaj nastala. Je vskutku pravda, že odstrašujúca sila tohto záväzku v spoločenstve štátov, spoločne disponujúcich nepredstaviteľnou vojenskou a ekonomickou silou, zatiaľ pôsobila aj bez toho, že by sa hrozba reálne niekedy stala skutkom. A aj to je pravda, že to tak donekonečna byť nemusí. Raz niekto môže skúsiť, či tá solidarita naozaj jestvuje a či sa právny záväzok vyplývajúci zo Severoatlantickej zmluvy medzi spojencami naplní. A v dnešnom svete je to práve veľmi aktuálne. Treba si však uvedomiť, že spochybňovať vieru v solidaritu spojencov, potenciálnych agresorov dosť povzbudzuje, aby to skúsili. A spustili proces, ktorý sa rozbehne už vlastnou dynamikou bez kontroly kohokoľvek. Nezabúdajme, že globálny mier vo svete sa za ostatných sedemdesiat sedem rokov udržal iba vďaka tomu, že všetci v túto solidaritu verili. Preto si nikto netrúfol zaútočiť na členský štát tejto aliancie. Je to tak ešte aj dnes? Pýta sa náš ministerský predseda. A bolo by to tak aj v prípade tak malého štátu, akým je Slovensko?
Nuž politika sa v kritických situáciách často stáva veľmi pragmatickým biznisom. Francúzi v roku 1938 svoj solidárny záväzok voči Československu nesplnili, to je bohužiaľ pravda. Vojne sa tým ale nevyhli, stihla ich porážka aj hanba. Ale ani československá politika nebola predovšetkým mentálne spôsobilá svoju suverenitu brániť. Zabudla na to, čo hlásal jej prvý prezident Tomáš G. Masaryk ešte predtým, ako samotné Československo vôbec vzniklo. Spomínajúc na čas prvej veľkej vojny napísal: „…Bez bojujúceho vojska si náš nárok na oslobodenie málokto všimne. Celý svet bojoval, tu sme sa nemohli uspokojiť s historickými a prirodzenoprávnymi traktátmi,“ a spolu so Štefánikom organizovali formovanie československého vojska – légií. Áno, keď naši budúci partneri videli, že za svoju slobodu sme ochotní aj bojovať, vzbudilo to aj ich solidaritu. A to aj bez toho, že by k tomu jestvoval nejaký ich právny záväzok.
Dnes sme v lepšej situácii. Právny záväzok jestvuje. Ale, aby sme sa mohli úplne spoľahnúť na solidaritu našich spojencov, predovšetkým sa nesmieme správať ako zbabelci. Nemôžeme čakať solidaritu od nikoho, ak sami nebudeme schopní nikoho presvedčiť, že solidárni budeme aj my. Len vďaka tejto solidarite a politickej mentalite brániť seba i spoločenstvo spojencov sa od druhej svetovej vojny nerozpútala tretia. A zostane to tak dovtedy, dokedy sa viera v túto solidaritu udrží. Malé štáty, akým je aj ten náš, by si toho mali byť vedomé predovšetkým. Ale platí to aj globálne. Mier vo svete dravcov sa inak udržať nedá.