Dnes si pripomíname neohrozený postoj mužov a žien, ktorí 25.marca 1988 prišli na Hviezdoslavovo námestie v Bratislave, aby sa pohrúžili do tichej modlitby. A to i napriek vyhrážaniu sa vtedajšej moci, a napriek obrovskej presile po zuby ozbrojených policajných jednotiek, ktoré proti nim nemilosrdne a kruto zasiahli. Spomeňme si však aj na kolaborujúcich cirkevných hodnostárov, ktorí týchto statočných a úprimných veriacich vtedy kritizovali, že rušia pokoj. Vraj by mali ísť radšej do kostola a zúčastniť sa oficiálnych pobožností Krížovej cesty. To bolo “Pacem in terris”. Združenie, ktorých predstaviteľov na akomsi stretnutí musel dokonca komunistický prezident Husák upozorniť, aby to s tou servilnosťou až tak nepreháňali, pretože sú ideologicky na opačnej strane barikády a predstavujú odumierajúcu dejinnú silu.
“Pacem in terris” bol názov encykliky volajúcej po tom, aby na zemi zavládol mier. Ušľachtilý zámer. Kto by po ňom netúžil? Vydal ju skvelý pápež Ján, ktorý odštartoval úžasnú obnovu Cirkvi. Ale syn talianskej matky nerozumel perfídnosti kremeľských teroristov. Nezažil ju na vlastnej koži. Nevedel, že ich propaganda hovorí o pokoji, ale ich skutky a zámery sú celkom opačné. Podobne, ako túto perfídnosť nemal našťastie možnosť spoznať ani terajší, taktiež skvelý pápež.
To vtedy musel napokon prísť do Ríma človek spoza železnej opony. Poľský pápež Ján Pavol nevzdychal po odzbrojení. On dobre vedel, koho propaganda, a ako pokrytecky po tom volá. Keď po svojom zvolení vyšiel na balkón vatikánskej baziliky, prvé čo zvolal, bolo: “Nebojte sa!” Toto, jedine toto platí na teroristov, ktorí hrajú na strach. S touto statočnosťou v srdci prišli muži a ženy na ono námestie pred 34 rokmi. A s touto neohrozenosťou sa voči agresívnej a lživej veľmoci poľský pápež staval po celé osemdesiate roky minulého storočia. I keď sa ho pokúsili zabiť, i keď vyhlásili stanné právo v jeho rodnom Poľsku, vpadli do Afganistanu, éra vydierania sa im skončila. Týmto postojom inšpiroval ľudí po celom svete, túžiacich po slobode a po ozajstnom pokoji. Domček postavený na zastrašovaní sa postupne rozsypal. Vďaka tomuto postoju skončila studená vojna. Túto statočnosť, o ktorej hovoril svätý pápež, potrebuje teraz nielen krvácajúca Ukrajina, ale znovu ju potrebujeme aj my, a potrebuje ju svet. Nebojme sa!