Tézy vystúpenia na konferencii „Nemorálnosť a protiprávnosť komunistického systému vo svetle porušovania ľudských práv“ 24.septembra 2019

I. V diktatúre o rozsahu práv ľudí rozhoduje diktátor

  • ·    hranice    Téma ľudských práv a slobôd (neodňateľných, nescudziteľných, s ktorými sa každá ľudská bytosť rodí) vznikla v novoveku a nejestvuje mimo politiku. Nie je to teoretická téma, ale je výsledkom viac ako storočných zápasov o ich uznanie a rozsah. Základným predpokladom je rozdelenie moci.
  • ·         Ľudské práva sú schopné rešpektovať len demokratické štáty. Autoritatívne režimy sú nútené siahnuť aspoň na niektoré ľudské práva, inak sa neudržia.
  • ·         V diktatúrach má porušovanie ľudských práv systémový charakter.
  • ·         Fašizmus si nerobil ťažkú hlavu ani z náznakov nejakého legalizmu, v ktorom by sa aspoň tváril, že ľudské práva platia pre všetkých rovnako. Práve naopak. Celkom brutálne otvorene stanovil, že plný rozsah práv majú iba „naši“ ľudia (Nemci, Slováci, Taliani, Maďari, podľa toho kde). Cudzí majú spravidla menej práv. A niektorí prakticky žiadne.
  • ·         Komunisti boli zákernejší. Usilovali sa uchovať zdanie legality, formálne uznali základný rozsah ľudských práv prinajmenej v rozsahu, ktorý obsahovala Charta OSN. Ich zoznam zakotvili už do Ústavy 9.mája z roku 1948. Spôsob, ktorým zamedzili, aby im práva občanov bránili vo výkone toho, čo aj oni celkom otvorene nazývali diktatúrou proletariátu, bol rafinovanejší, ako vo fašistických režimoch.

 

II. Nástroje, ktorými komunistický režim zamedzil riadne uplatňovanie ľudských práv

  • ·         Monopol moci. Raz keď ju získali, už ju nehodlali nikdy pustiť. Preto potrebovali dostať pod kontrolu predovšetkým volebné právo a právo na zakladanie politických strán. Od výkonu tohto práva napokon závisí výkon všetkých ostatných ľudských a občianskych práv a slobôd v štáte. Právo zakladať politické strany obmedzili už v období po vojne, a po roku 1948 celkom znemožnili jeho slobodné uplatňovanie. Okrem komunistickej strany povolili obmedzenú existenciu len štyroch ďalších bezvýznamných politických strán. Tie mali plne pod kontrolou. A toto všetko združili do zoskupenia, ktorá sa nazývalo Národný front, v ktorom KSČ dominovala. Do volieb sa predkladali len kandidátne listiny Národného frontu, a to nealternatívne. Volič mal možnosť navrhnutých kandidátov buď zvoliť, alebo ich nezvoliť. A ani tu neponechali nič náhode. Zdanlivo nenápadným technickým opatrením sa vo volebnom zákone neustanovila povinnosť každého ísť za takzvanú „plentu“ a tam podľa svojej slobodnej vôle uskutočniť aspoň voľbu za, alebo proti. A tak sa v atmosfére teroru vytvorila nedôvera voči každému, kto sa odvážil ísť do priestoru na upravovanie volebného lístka. Mimo túto povolenú sféru sa akýkoľvek ilegálny krok, ktorý by viedol k zakladaniu čo i len neformálnych politických zoskupení, dostával na pôdu trestnej činnosti. Toto si režim strážil od roku 1948 až do decembra 1989.
  • ·         Odstránenie nezávislosti súdov. Jedno z najzávažnejších opatrení, ktoré si na ochranu svojej moci potrebovali zabezpečiť, a to tak fašisti ako aj komunisti, bolo ovládnutie súdnej moci. V povojnovom Československu tento proces prebiehal už aj v relatívne pluralitne demokratických podmienkach i pred februárom 1948, keď sa vytvorila osobitná sústava politických súdov, ktoré sa mali vysporiadať s vojnovými zločinmi. Po tom, ako komunisti získali všetku moc, dotiahli proces podriadenia súdnej moci politickej moci do dokonalosti.
  • ·         Represia. Predovšetkým to bol štátny teror voči nepriateľom, ktorých nedefinovalo právo, ale politická ideológia a v konečnom dôsledku politická prax. Najbrutálnejším nástrojom bola ich kriminalizácia. Tomu prispôsobili trestné právo a hlavne celý represívny aparát štátu. Výsledkom boli politické procesy, popravy a politickí väzni. Aj keď platila ústava, ktorá mala garantovať štandardný rozsah ľudských a občianskych práv, atmosféra strachu, ktorý vytvorila politická represia, bola dôležitým psychologickým nástrojom, ktorý obmedzoval guráž občanov dožadovať sa svojich práv a poslušné súdy neposkytovali skoro žiadnu záruku, že ani tí, čo by si trúfli, by mohli uspieť. Okrem priamej kriminalizácie, režim používal celý rad ďalší represívnych nástrojov, ako bol napríklad výkon základnej vojenskej služby v osobitných útvaroch pre politicky nespoľahlivých ľudí, vypovedávanie osôb z  veľkých miest, násilnú kolektivizáciu poľnohospodárstva a ďalšie.
  • ·         Administratívne formy. Okrem toho, komunisti si vymysleli fintu. Oddelili ľudské a občianske práva, ktoré človeku prináležia z ústavy od spôsobu, ako si ich môže uplatniť. Tak mal každý síce právo na pokojné verejné zhromažďovanie, ale ak ho chcel naplniť, potreboval na to povolenie. Takýmto spôsobom štát aj administratívne prakticky plne kontroloval výkon ľudských a občianskych práv a slobôd prakticky v celom ich rozsahu.
  • ·         Ekonomická závislosť a systémová korupcia. Štát zrušil nezávislých podnikateľov  a stal sa jediným monopolným podnikateľom. Komu chcel, tomu dal zarobiť. Koho chcel k niečomu nútiť, nedal mu adekvátnu, alebo žiadnu prácu. Zároveň si kupoval poslušnosť občanov, ktorí za istý štandard svojej existencie boli ochotní nedožadovať sa niektorých svojich práv a slobôd.

 

III. Etapy porušovania ľudských práv v ČSR a ČSSR

  • ·         Prvá etapa. Bolo to obdobie po februári 1948 až do 60.rokov. V tom období dominovali represívne formy. Začiatkom 60.rokov sa však úroveň represie postupne znižovala, administratívne orgány pri povoľovaní výkonu niektorých práv sa stávali benevolentnejšími, niektoré z represívnych opatrení sa úplne prestali uplatňovať.
  • ·         Zlomom sa stal rok 1968. Volanie po dodržiavaní ľudských práv sa nakrátko stalo súčasťou politiky Pražskej jari, a našlo svoje vyjadrenie i v ústavnom zákone o čsl.federácii, ktorý právne zriadil inštitúciu v totalitných režimoch nevídanú – ústavný súd. Lenže to už bolo tesne po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR a jeho účinnosť sa začala prakticky takmer zároveň s prebiehajúcim procesom takzvanej normalizácie. A tak sa tento orgán ochrany ústavnosti a ľudských práv už fakticky nezriadil, a napriek jeho existencii v ústavnom dokumente, až do pádu komunistického režimu si ho komunisti netrúfli v reálnom živote vytvoriť.
  • ·         Režim tzv. normalizácie. V tejto etape československého komunistického režimu už porušovanie ľudských práv nebolo tak očividné ako v prvej. Dialo sa to inak. Skôr šlo o systémovú korupciu, ktorej obsahom bolo, že ak sa v niečom podriadime, tak môžeme vcelku pokojne žiť. Pravda dáme si pokoj od niektorých „nehoráznych“ požiadaviek na uplatňovanie podaktorých ľudských a občianskych práv a slobôd.
  • ·         Najlepšie ten mechanizmus asi opísal Václav Havel vo svojom známom liste generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ Gustávovi Husákovi. Píše o tom, ako prvoplánová prosperita a stabilita režimu po roku 1969 je založená predovšetkým na strachu. Nejde však o jednoduchú obavu z represie. „…okolo seba nevidíme väčšinou ľudí, chvejúcich sa ako osiky, ale celkom spokojne a sebavedome sa tváriacich občanov,“ píše Havel. Podľa neho, šlo o strach v hlbšom zmysle. Šlo o spoluúčasť na kolektívnom vedomí trvalého a všadeprítomného ohrozenia, na ktoré sme si postupne zvykli ako na prirodzenú súčasť nášho sveta. „Zo strachu, že príde o svoje miesto, vyučuje učiteľ v škole veci, ktorým neverí; zo strachu o svoju budúcnosť ich žiak po ňom opakuje; zo strachu, že nebude môcť pokračovať v štúdiu, vstupuje mladý človek do zväzu mládeže…; zo strachu, že jeho syn alebo dcéra nebude mať pri prijímaní na školu potrebný počet bodov v obludnom politicko-bodovacom systéme, prijíma otec najrozmanitejšie funkcie a robí v nich ´dobrovoľne´ to, čo sa od neho žiada. Zo strachu z prípadných následkov sa ľudia zúčastňujú na voľbách, volia v nich navrhovaných kandidátov a tvária sa, akoby ten obrad považovali za skutočné voľby; zo strachu o existenciu, postavenie a kariéru chodia na schôdze, odhlasujú tam všetko, čo majú, alebo aspoň mlčia; zo strachu vykonávajú rôzne ponižujúce sebakritiky a pokánia a nepravdivo vyplňujú množstvo ponižujúcich dotazníkov; zo strachu, že ich niekto udá, neprejavujú… svoje skutočné názory. Zo strachu z možných existenčných ústrkov, z úsilia vylepšiť si svoje postavenie a zapáčiť sa vyšším orgánom vyhlasujú pracujúci vo väčšine prípadov svoje pracovné záväzky; z tých istých pohnútok zakladajú dokonca i brigády socialistickej práce vo vedomí, že ich hlavným poslaním bude, aby sa o nich referovalo v príslušných hláseniach hore. Zo strachu chodia ľudia na rôzne oficiálne oslavy, manifestácie a sprievody. Zo strachu, že im znemožnia ďalšiu prácu, hlásia sa mnohí vedci k ideám, ktorým v skutočnosti neveria, píšu veci, ktoré si nemyslia a o ktorých vedia, že nie sú pravdivé, vstupujú do oficiálnych organizácií, zúčastňujú sa na práci, o hodnote ktorej majú tú najhoršiu mienku, alebo sami okliešťujú a deformujú svoje diela. Zo snahy zachrániť sami seba mnohí dokonca žalujú na iných, že robili to, čo sami robili s nimi…“ Toto písal vtedy ešte vcelku neznámy občan Havel najmocnejšiemu mužovi Československa 8.apríla 1975. Tento mechanizmus však pretrval po celých dvadsať rokov tzv.normalizačného režimu.
  • ·         Napriek tomu však všetky nástroje na obmedzenie výkonu ľudských práv, ktoré sa používali v prvom období sa uplatňovali aj za normalizácie. Len v menej brutálnej miere. Režim sa oveľa viac snažil občanov si kúpiť za výhody a pokojnú existenciu, než ich trestať. Je pravdepodobné, že toto obdobie sa môže mnohým zdať vcelku kultivovanejším, ale v skutočnosti práve toto obdobie napáchalo v našom mravnom profile azda oveľa väčšie škody ako politické procesy a drastické metódy 50.rokov.

 

IV. Tretí kôš z Helsínk a pád diktatúry

  • ·         Faloš komunistického režimu, ktorý sa tváril legalisticky a hlásil sa ku demokratickému štandardu ľudských práv napokon dostihla i jeho predstaviteľov. Keď v roku 1975 prijali štáty Európy, USA a Kanady v Helsinkách Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe považovali to Sovieti za veľké diplomatické víťazstvo. Lenže popri ich agende museli súhlasiť aj s takzvaným „tretím košom“, ktorý predstavoval nielen súpis ľudských práv, ale aj ich výkon. To spustilo proces i vo vnútri niektorých komunistických štátov, v ktorých sa našli odvážni občania, ktorí sa začali dožadovať, aby sa Záverečný akt začal plniť aj u nás doma, inak by predsa nemal zmysel. Takto vznikla Charta 77 a ďalšie iniciatívy za dodržiavanie ľudských práv aj v Československu. Režim tomu čelil nervóznou represiou, ale tým spochybňoval svoju dôveryhodnosť aj v ostatných častiach Záverečného aktu na medzinárodnom fóre. A tak i režim tu musel taktizovať a umožnil tak, aby sa z pomerne izolovaných skupín disidentov za dvanásť rokov sformovalo hnutie, ktoré napokon diktatúru položilo.

 

V. Hrozba fašistického prístupu k ľudským právam

  • ·         Rafinované nástroje, ktoré využíval komunistický režim sme po revolúcii odstránili a nevidím zatiaľ žiadnu politickú iniciatívu na ich obnovenie. Ale jestvuje tu istý rozsah nebezpečnej politickej vôle, ktorá si vie predstaviť menej práv pre niektoré skupiny ľudí, ktoré sa zdajú byť väčšine problémové. Či sú to už také skupiny, ktoré tu žijú, alebo potenciálni utečenci, či iní imigranti. Toto je logika fašistického právneho prístupu a nemali by sme si pred jeho oživovaním zatvárať oči, pretože on tu politicky v tejto dobe znova existuje.