Nikdy mi neprirástla k srdcu tá romantizujúco rozprávková atmosféra Troch kráľov, o ktorých má byť ten dnešný, nielen cirkevný, ale dokonca aj štátny sviatok. Evanjeliová správa je strohá, nehovorí o kráľoch, ale o učencoch, neuvádza žiadne mená a dokonca sa v nej nepíše ani že boli traja. Iste je to milé, ak sa detičky oblečú do kostýmov, jeden sa nafarbí do čierna a spievajú sladkasté koledy. Ibaže to, čo sa v tejto dávnej udalosti, a možno len v podobenstve symbolicky odkazuje aj nám, a čo je veľmi reálne a aktuálne, je niečo iné. Dnes o tom vo viedenskom dóme veľmi inteligentne hovoril kardinál Schönborn. Inšpirovaný úvahou pápeža Benedikta XVI. spred niekoľkých rokov. Predovšetkým to bolo vzrušenie mocného kráľa, keď sa dozvedel, že jeho pozícia môže byť ohrozená. V jeho srdci vtedy skrsla myšlienka na vraždu. To nie je ani trochu rozprávková situácia. Často, nielen mocní tohto sveta, ale ktokoľvek z nás môže pocítiť obavu, že sa pozícii, na ktorej si vo svojom živote zakladáme, zrazu začína črtať konkurencia. Správne by bolo pracovať na sebe. Aby som obstál. Alebo uvoľniť miesto lepšiemu. Ale je tu takmer vždy pokušenie využiť svoju pozíciu, a postaviť konkurenta mimo hru. Kedysi som zachytil, ako túto situáciu v akademickom prostredí označujú slovným spojením “vyťahovať rebrík”. V každom z nás môže driemať malý Herodes. A u tých, čo majú moc, i väčší. A brutálnejšie rebríky. Učenci z evanjelia sa ale Herodesom vôbec nezaoberali. Našli, koho hľadali, a doniesli dary. Priniesť niekomu čosi hodnotné nie za protihodnotu, ale z veľkodušnosti, obdarovať ho, to je skutočne kráľovské gesto. Azda preto z týchto tajomných mužov z Písma potom tradícia počas dvoch tisícročí urobila kráľov. I keď nimi neboli. Takže si predsa pripomíname kráľovský sviatok. Ale inak, ako to býva v rozprávkach. Myslím, že oveľa aktuálnejšie.